Ezechiel 37, 1-14 - kázeň na 2. slávnosť veľkonočnú
„Ruka
Hospodinova bola nado mnou a Hospodin ma v Duchu vyviedol a zložil ma do stredu
údolia, ktoré bolo plné kostí. Povodil ma dookola nich. Bolo ich v údolí mnoho.
A boli veľmi suché. I povedal mi: Človeče, môžu tieto kosti ožiť? Povedal som:
Hospodine, Pane, Ty to vieš! Riekol mi: Prorokuj o týchto kostiach a povedz im:
Suché kosti, čujte slovo Hospodinovo! Takto vraví Hospodin, Pán, týmto kostiam:
Ajhľa, ja vovediem do vás ducha a ožijete, položím na vás šľachy a obložím vás
mäsom, natiahnem na vás kožu a dám do vás ducha; ožijete a poznáte, že ja som
Hospodin. A ja som prorokoval, ako som dostal príkaz. Keď som prorokoval,
nastal šum a hrkot a kosti sa približovali jedna k druhej. Videl som, že boli
na nich šľachy, i mäso narástlo a zvrchu ich potiahla koža; ale duch v nich
nebol. Riekol mi: Prorokuj o duchovi, prorokuj, človeče, a povedz mu: Takto
vraví Hospodin, Pán: Duch, príď od štyroch vetrov a dýchni na týchto pobitých,
aby ožili. A keď som prorokoval, ako mi prikázal, vošiel do nich duch, ožili a postavili
sa na nohy. Bol to veľmi veľký húf. Povedal mi: Človeče, tieto kosti znamenajú
celý dom Izraela. Oni, pravda, hovoria: Suché sú naše kosti a zhynula naša
nádej; sme stratení. Preto prorokuj a povedz im: Takto vraví Hospodin, Pán:
Ajhľa, ja otvorím vaše hroby, vyvediem vás z nich ako svoj ľud a privediem na
pôdu Izraela. Potom poznáte, že ja som Hospodin, keď otvorím vaše hroby a keď
vás vyvediem z vašich hrobov ako svoj ľud. Vložím do vás svojho ducha, ožijete
a zložím vás na vašu pôdu; potom poznáte, že ja, Hospodin, som povedal i splním
to - znie výrok Hospodina, Pána.“ (Ez 37, 1-14)
Milí bratia a sestry!
Veľkonočné sviatky sú paradoxnými
sviatkami. Sú to sviatky, hovoriace o smrti a predsa vyzývajúce
k radosti. Možno si to ani neuvedomujeme, pretože vzkriesenie Pána Ježiša
Krista je tá radostná udalosť, na ktorú sme upriamení, no tá prichádza až po
niečom inom – po smrti. Pán Ježiš najprv trpel, zomrel, pochovali Ho. Najprv tu
bola smrť, až potom mohlo prísť vzkriesenie. Veľká noc je teda v prvom
rade o smrti. Smrť je jej základným východiskom, stavom, ktorý je reálny.
Až potom Hospodin tento stav mení, smrť premáha, hrob otvára a život
víťazí. Ak by sme teda chceli zhrnúť posolstvo veľkonočných sviatkov, dalo by
sa povedať, že sú to sviatky o smrti a o tom, ako s ňou Boh
dokáže naložiť.
Paradoxom Veľkej Noci je aj to, že
je ľuďmi oveľa menej oslavovaná ako napríklad Vianoce. Možno preto, že malé
bezbranné dieťa chudobných rodičov dojíma svet viac ako muž, trpiaci na kríži,
aj keď tento vstáva z hrobu. Buď je správa o Jeho zmŕtvychvstaní
príliš neuveriteľná, alebo ľudia tému smrti vytesňujú a nechcú sa ňou
zaoberať. Priveľmi im totiž pripomína ich vlastnú smrteľnosť a to nie je
príjemné, hlavne v dnešnej dobe, ktorá nás volá užívať život.
A predsa smrť je realitou nášho
života. Náš život raz skončí a naše telo sa premení na prach. Ostanú z nás
iba kosti, ktoré budú nápadne zapadať do obrazu z Ezechielovho videnia.
Prorok sa ocitol v údolí suchých kostí, kde bolo vidno, že kosti sú už
veľmi staré, navyše sú rozhádzané bez ladu a skladu, čo svedčí o tom,
že mŕtvych tu nikto riadne nepochoval. Pre veriaceho Žida takýto posmrtný stav
znamenal nemožnosť pripojiť sa k predošlým generáciám vo večnosti,
nemožnosť večného života. Obraz z Ezechielovho videnia je teda obraz
absolútnej deštrukcie a stavu beznádeje, do ktorého sa človek
v zajatí deštrukčnej moci smrti môže dostať.
Nie je to však len smrť, ktorá nás
vedie do stavu fyzickej beznádeje. Už za života môžeme prežívať podobné stavy,
napríklad, keď sa nás zmocní zlá choroba, naše telo chradne, slabne a my
nevidíme nádej zlepšenia. Niekto podlieha depresii pod ťarchou pribúdajúcich
rokov, niekto zasa trpí svojim trvalým telesným postihnutím. Skrátka, život nám
prináša mnoho situácií, kedy nás oslabí či ochromí na tele a hoci my ešte
dýchame a naše srdce tlčie, máme pocit, že sme ako tie suché kosti,
ležiaci bez úžitku a sily kdesi na dne suchého údolia, kde nás už nič
dobré nečaká.
A predsa to neznamená koniec.
Ten depresívny obraz údolia suchých kostí nám Ezechiel rozpráva preto, aby
ukázal moc Hospodina. Ten sa pýta Ezechiela: „Môžu tieto kosti ožiť“? Človek
dnešnej doby by možno odpovedal: „V žiadnom prípade“. Ale Ezechiel hovorí: „Ty
to vieš“. Tým vyznáva, že veci nie sú také, ako sa človeku javia a človek
nemôže sám vyriecť súd, dokonca ani nad suchými kosťami. Hospodin sám vie
a Hospodin sám môže. V Jeho rukách je poznanie i moc ku skutku.
A On aj koná. Najprv vyzýva proroka vysloviť neuveriteľné proroctvo
o tom, že tieto kosti ožijú a potom sa toto proroctvo napĺňa
a kosti ožívajú. Tak Hospodin vstupuje do fyzického sveta, do fyzikálnych
zákonitostí, do sveta biológie a prírodných zákonov, aby uplatnil svoju
vôľu, ktorá sa deje a kosti sú zrazu obložené mäsom i šľachami
a potiahnuté kožou.
My sme v pôste počuli podobne
neuveriteľné proroctvo o tom, ako Syna človeka zbičujú, zabijú, ale na
tretí deň vstane z mŕtvych. Znie to rovnako nereálne, ako správa
o tom, že by suché kosti ožili. A predsa sa to stalo. Syn človeka
zomrel na kríži, bol pochovaný no na tretí deň vstal. To je pre nás bytostne
dôležité, pretože smrť sa týka každého z nás a posolstvo Veľkej Noci
nám chce priniesť radostný prísľub víťazstva nad smrťou a tým aj nad našou
neutešenou telesnou situáciou, či už ide o našu smrteľnosť, alebo
o stav nášho tela.
Ezechiel mal rovnakú úlohu. Mal
priniesť potešujúcu zvesť Izraelcom, ktorí boli v tom čase v babylonskom
zajatí. Ocitli sa ďaleko od domoviny, uprostred cudzieho sveta, kultúry
a náboženstva, bez nádeje návratu. Obraz o suchých kostiach je
vlastne obrazom ľudu, ktorý hynie v zajatí v cudzine.
Hospodin sám vysvetľuje Ezechielovi
význam obrazu. Vysvetľuje, že Izrael hynie v zajatí, no Hospodin ho vráti
do jeho krajiny. V prípade Ezechiela tak nejde ani o fyzické
vzkriesenie mŕtvych ľudí ako skôr o prinavrátenie ľudu v beznádeji do
domoviny a k pôvodnému životu. Tiež je to ale skutok oživenia,
skutok, ktorý bez mimoriadneho Hospodinovho zásahu sa nezdá možný. Veď Izraelci
nevideli žiadnu možnosť záchrany a návratu bez Hospodina. Až na Jeho mocný
zásah sa to udeje a ako vieme, Izrael sa vráti domov.
Tak aj slová o vzkriesení
nemusia byť vždy len o vzkriesení tela. Ezechiel hovorí o tom, ako
kosti naozaj nabrali mäso, šľachy i kožu, no nebolo v nich ducha. Ten
chýbal a bez neho nebolo života. Poznáme to. Veď aj my neraz o niekom
povieme, že je ako bez duše. Hýbe sa, no jeho životu akoby čosi chýbalo. Dnes
tak žije veľmi veľa ľudí. Žijú, hýbu sa, pracujú, honobia majetok, budujú
kariéru, no akoby im stále niečo chýbalo. Je to duch skutočného života
v pokoji a radosti. Duch, ktorý dáva životu zmysel a ktorý
spôsobuje, že človek má zo života aj nejakú radosť.
Aj tohto ducha dáva Hospodin. On
dáva zmysel veciam, dejom i životu. On určuje beh dejín a on dáva
ducha i do našich dní. Ezechiel na Hospodinovu výzvu prorokuje
o duchovi a predpovedá jeho príchod. A je to Boží Duch, ktorý
dáva život človeku, spoločenstvu i cirkvi.
Veľká Noc je teda nielen radostnou
správou o vzkriesení Pána Ježiša Krista, ale je aj proroctvom, ktoré
hovorí, že aj my budeme vzkriesení. Nielen z tej fyzickej smrti, ale aj
z našej letargie, biedy, slabosti, beznádeje, pesimizmu či depresie.
Hospodin ukázal v údolí suchých kostí, že kriesi k životu kosti
a dáva ducha života. Potvrdil pri Ježišovi Kristovi, že má moc nad
všetkým. A tak sa k Nemu upínajme a prosme Ho o ten nový
život, nie len s ohľadom na večnosť, ale aj s ohľadom na náš terajší
život. Kiež ho – obživení Hospodinom na tele i duchu – žijeme novým,
lepším, krajším spôsobom. Amen.
