List Jakuba 1, 17-21 (Kázeň na 4. nedeľu po Veľkej Noci)
„Len
dobrý údel a len dokonalý dar pochádza zhora od Otca svetiel, u ktorého nieto
premeny ani zatienenia (pre) odvrátenie sa. Zo svojej vôle splodil nás slovom
pravdy, aby sme boli akousi prvotinou Jeho stvorení. Vedzte, bratia moji
milovaní: Nech je každý človek rýchly, keď treba počúvať, pomalý, keď má
hovoriť, a pomalý k hnevu. Lebo hnev muža nepôsobí spravodlivosť pred Bohom.
Preto odložte všetku nečistotu a všetko množstvo zlosti a s tichosťou
prijímajte vštepované slovo, ktoré má moc spasiť vaše duše.“ (Jk 1, 17-21)
Milí bratia a sestry!
List
apoštola Jakuba je iný ako ostatné listy. Dr. Martin Luther ho nemal veľmi
v láske, pretože neobsahuje teologické učenia ako napríklad listy apoštola
Pavla. Obsahuje však veľa praktických rád a poučení pre situácie, ktoré
denno-denne prežívame a tak nejeden čitateľ sa v slovách apoštola
Jakuba nájde skôr ako v zložitých teologických premisách apoštola Pavla.
Aj
dnešné slová sú veľmi praktické. Hovoria o dare, ktorý nám dáva nebeský
Otec a konštatujú, že takýto dar je vždy dobrý. S tým samozrejme
nemožno iné než súhlasiť, no stále ostáva otázka: aký dar to vlastne máme od
Otca svetiel? Ľudia si pod darmi od Pána Boha často predstavujú život, zdravie,
požehnanie prinášajúce úspech či pokoj a radosť, vedúce ku krajšiemu
a príjemnejšiemu životu. Sú to všetko hmotné veci alebo veci, ktoré
k dobrému hmotnému životu vedú. A je pochopiteľné, že po nich túžime
a pod dokonalým darom si ich predstavujeme, veď sami sme hmotní ľudia
a žijeme v hmotnom tele a v hmotnom svete.
Dnešná
nedeľa nám však predstavuje iný dar. Dar, ktorý nie je hmotný ani nevedie zákonite
k radostnému, spokojnému a úspešnému telesnému životu. Je to dar
Ducha Svätého, ktorého Pán Ježiš prisľúbil svojim učeníkom ešte pred svojou
smrťou. Teraz, po Jeho vzkriesení a krátko pred Jeho vstúpením na nebesá,
sa tento prísľub vracia a pripomína. Veď už zakrátko Pán Ježiš opustí túto
zem a nechá svojich verných zdanlivo osamote. No predsa nebudú sami. Duch
Svätý je ten, ktorý im bude stále sprítomňovať Majstra. Duch Svätý im bude
pripomínať Jeho slová a dá im porozumieť ich významu. Len si spomeňme na
nejedno svedectvo evanjelia, ktoré hovorí o učeníkoch, že „po Jeho smrti
rozpomenuli sa, že to povedal...“ To je dielo Ducha Svätého pri nich
a rovnako aj pri nás.
Je
škoda, že v našej cirkvi často význam Ducha Svätého podceňujeme. Berieme
ako samozrejmosť, že máme Bibliu, po ktorej siahame, je pre nás samozrejmé, že
poznáme mnohé z jej výpovedí a to, že jej slovám často rozumieme, pripisujeme
svojmu vzdelaniu či schopnosti myslieť a veciam rozumieť. Neuvedomujeme
si, že aj za tým naším porozumením je Duch Svätý a že to vďaka Nemu smieme
počuť slová Pána Ježiša a rozumieť im. Že tieto slová prežili všetky
dejinné útlaky a snahy neprajníkov o ich zničenie, je tiež dielo
Ducha Svätého a to, že aj dnes, po takmer dvoch tisíckach rokov existuje
cirkev nespôsobil nikto iný než On. No aj tak to nie je všetko. Nič z toho
by ešte samo o sebe nespôsobilo v našich srdciach živú vieru. Je to
Duch Svätý, ktorý v našich srdciach spôsobuje ten veľký div, kedy sa
počuté Božie slovo pretvára na vieru a my začíname vnímať Pána Boha ako
svojho nebeského Otca. Práve tu sa vďaka Duchu Svätému začína rodiť vzťah,
ktorý môže pretvoriť náš život. Nezaručuje úspech v práci, ani telesné
zdravie či šťastie, no zaručuje pokoj a radosť duše, ktorá cíti, že našla
svojho Stvoriteľa, u ktorého bude raz prebývať večne. To nemá nič spoločné
so zdravím, pozemskou radosťou či úspechmi, no je to oveľa viac. Preto dar
Ducha Svätého, ktorý to spôsobuje, je tým dokonalým darom, čo dostávame od Otca
svetiel. Je to dar, ktorý vedie k viere, tým pádom k Bohu a tak nás
Pán Boh skrze Neho robí akousi prvotinou svojho stvorenia, teda tých, ktorí sú
v celom tom stvorenom svete pre Neho najdôležitejší.
Apoštol
Jakub vo svojej praktickosti prechádza k otázke počúvania
a hovorenia. Keďže viera je z počúvania a na to, aby Duch Svätý
mohol v ľudskom srdci vzbudiť vieru je potrebné počuť evanjelium, je dôležité
počúvať. Ak však má človek počúvať, musí v prvom rade sám zmĺknuť. To sa
dnes len málo deje. Dnes chce každý hovoriť a má pocit, že to jeho je to
najdôležitejšie a musí to povedať každému. Boris Filan v jednej zo
svojich úvah povedal, že ľudstvo zachvátila rečová pandémia a tak každý
hovorí, píše, publikuje a len málokto chce počúvať a prijímať. Aj to
je však prekážka na ceste k viere. Apoštol Jakub hovorí, že
k hovoreniu sa netreba ponáhľať, no treba sa ponáhľať k počúvaniu.
Počúvanie je zdrojom mnohej múdrosti, skúsenosti i poučenia. Ľudia, ktorí
stále iba hovoria, spravidla nevnímajú nič a nikoho iného okrem seba na
rozdiel od tých, ktorí veľa počúvajú a veľa sa dozvedajú. Majú tak
o čom uvažovať a majú na to aj viac času a priestoru.
A v tomto uvažovaní sa rozvíjajú do múdrosti a pod vplyvom Ducha
Svätého aj do viery. Preto sa neponáhľajme vždy za každú cenu hovoriť, ale
ponáhľajme sa vždy za každú cenu počúvať.
A ešte
k jednému sa netreba ponáhľať – k hnevu. Aj pred ním nás apoštol
Jakub varuje. Hnev nepôsobí spravodlivosť pred Bohom, no nepôsobí nič dobré ani
medzi ľuďmi. Tak ako veľavravnosť, je aj hnev často prejavom egoizmu, kedy sa
človek hnevá spravidla preto, že bolo nejakým spôsobom dotknuté jeho ego.
Nahnevaný, egocentricky zameraný človek však tiež nemá otvorené srdce pre
počúvanie a prijímanie Ducha Svätého. Preto nám treba odložiť hnev
i vlastné slová a vnoriť sa do počúvania Božieho slova, ktoré nie je
obyčajné, ale má moc spasiť naše duše, pretože skrze toto slovo vzniká viera
a tá nám otvára brány večnosti. Tým získavame ten dokonalý dar, pochádzajúci
od Otca svetiel.
Otvorme
dnes srdcia Duchu Svätému, počúvajme v tichosti a pokore Božie slovo
a nechajme ho pôsobiť, aby aj v nás zo semienka slova vyklíčila najprv
rastlinka nádeje a napokon vyrástol mocný a košatý strom viery. Amen.
|