Témou dnešných dní, ba i týždňov a mesiacov je nepochybne koronavírus. Valí sa na nás zo všetkých strán. Len čo ráno vstanem, už mám na mobile nejaké aktuálne a veľmi dôležité informácie o koronavíruse. Ak zapnem rádio či internet, určite sa tam bude hovoriť a písať o koronavíruse. Otvorím webovú stránku obchodu, banky či poisťovne, aj tam na mňa čakajú informácie o koronavíruse.

            Dokonca aj cirkvi prijali koronavírus za svoju hlavnú tému. V čase karantén a obmedzení pohybu sa vynorilo množstvo jednotlivcov či spoločenstiev, ktoré prinášajú do mediálneho priestoru duchovné posolstvá. Azda nikdy nebol internet či mediálny priestor tak presiaknutý posolstvami, zamysleniami, homíliami, kázňami či celými omšami a bohoslužbami, ako je to teraz. To je samozrejme dobre, avšak viac ma mrzí, že aj tu veľká časť autorov a kazateľov pravidelne skĺzava do témy koronavírus. Nedávno sa mi posťažovala jedna cirkevníčka: „Pán farár, to je hrozné. Už ani na Veľkú Noc som si od toho vírusu neoddýchla. Každý farár hovoril len o ňom. Prečo nemôžu na Veľkú Noc hovoriť o veľkej Noci a v kázňach proste vysvetľovať Božie slovo?“ Súhlasil som s ňou. Aj ja som už témou koronavírusu značne otrávený a z mojich kázní som ho úplne vytesnil. Predsa som sa však rozhodol trochu sa mu venovať v tomto článku. Nechcem však písať o tom, prečo prišiel, čo ním Pán Boh chce povedať a ako nás ním trestá, skúša či napomína. Zaujalo ma na ňom niečo iné.

            Fascinuje ma, ako dokázal jeden malý vírus tematicky zjednotiť celý svet. No len uvážte. Kedy ste naposledy zažili, že by celý svet prežíval to isté? Ak si spomeniete na sviatky Vianoc či Veľkej Noci, tie sa týkajú len kresťanov a také arabské či čínske médiá o nich veľmi nepíšu. Ak sa stane nejaká tragédia, píšu o nej svetové médiá a krajiny, ktoré s obeťami cítia, zďaleka však nie všetci. Ale vírus? Je témou číslo jeden úplne všade a úplne celý svet denne sleduje jeho vývoj.

            Máme za sebou veľkonočné sviatky. Čítali sme Božie slovo, sledovali filmy s náboženskou tematikou a ja som si v duchu stále znova a znova prehrával udalosti na Golgote či v záhrade pri hrobe. Znova a znova som si predstavoval, že som medzi učeníkmi, ktorým sa v nedeľný večer zjavil Pán Ježiš, alebo že som jedným z tých, ktorých sprevádzal do Emaus. Jeho vzkriesenie neostalo iba pri anjelových slovách: „Niet Ho tu, vstal!“. On sa svojim učeníkom aj ukázal a priniesol dôkaz o tom, že naozaj žije. Kdesi v tomto bode mojich úvah som si povzdychol: Aká škoda, že Pán Boh nedáva také jasné signály o svojej prítomnosti aj dnes. O čo ľahšie by bolo nám – kresťanom – keby sa aj dnes diali zázraky, no nie také, ktoré stoja iba na výpovedi jedného človeka, ktorého môžeme spochybňovať a rovnako mu veriť ako tvrdiť, že si všetko vymyslel. Myslím zázraky, ktoré by presvedčili celý svet o Božej prítomnosti. A tu sa mi začal v mysli prehrávať takýto zvláštny film:

            Je 10. apríl 2020 - Veľký piatok. Verejnoprávne televízne a rozhlasové stanice vysielajú neverejné prenosy bohoslužieb. Kazatelia za mimoriadnych bezpečnostných opatrení kážu o smrti Pána Ježiša Krista a uvažujú o tom, prečo Boh dopustil koronavírus, čo ním chce ľudstvu povedať a čo ľudí naučiť. Zatiaľ komerčné stanice vysielajú najnovšie správy o vývoji pandémie vo svete. Včera v USA zomreli stovky ľudí, pribudli tisícky nakazených. Rovnako sa graf odvíjal v Taliansku, Španielsku, v okolitých krajinách a ďalší nakazení pribudli aj u nás. Všetci tieto správy prijímajú s obavami a bolesťou, veď je to hrozné.

            Je 11. apríl 2020 – Biela sobota. Pre svet je to deň ako každý iný, kresťania prežívajú tichý deň Pánovho hrobového odpočinku. Čo je ale šokujúce sú správy zo sveta. „Včera v žiadnej krajine nepribudol ani jeden nakazený a nikto nákaze ani nepodľahol“. Je to neuveriteľné. Vari sa pandémia zo dňa na deň zastavila? Vari vírus zmizol? Televízie a rádiá vysielajú rozhovory s virológmi, ktorí sa bezradne škrabú za uchom a nevedia tento jav vôbec vysvetliť. „Je normálne, že pandémia ustúpi, ale takto odrazu...?“ krčia plecami.

            Je 12. apríl 2020 – veľkonočná nedeľa. Kresťania na celom svete slávia vzkriesenie Pána Ježiša Krista, spievajú, modlia sa a sledujú opäť mimoriadne no predsa prenosy bohoslužieb. Komerčné médiá pritom od rána do večera riešia epidemiologickú záhadu. Ani v sobotu totiž nepribudol žiadny nakazený človek a nikto na koronavírus nezomrel. Už druhý deň bez akejkoľvek stopy po víruse. Žeby to naozaj znamenalo koniec? Optimisti sa pomaly začínajú usmievať a nesmelo radovať z víťazstva nad vírusom, skeptici sa ešte boja podľahnúť radosti. No ani pondelok neprinesie inú správu. Vírus akoby zmizol. Všetko tomu nasvedčuje. Azda sa môžeme pomaly radovať. Utorkové správy ešte viac posilnia optimizmus, pretože ani počas veľkonočného pondelka žiadny nový prípad nepribudol. Na obrazovkách sa striedajú tváre zdravotníkov, analytikov, politikov, ktorí vlievajú ľuďom optimizmus a radostné prejavy nemajú konca-kraja.

            Je 15. apríl 2020 – streda po Veľkej Noci. Svet sa prebudil do nového krásneho dňa, no čakal ho veľký šok: vírus je späť. Po skončení veľkonočných sviatkov je všetko ako predtým. Krajiny opäť hlásia stovky mŕtvych a tisícky nových nakazených. Valí sa to zo všetkých strán a fakt, že po štyri dni bolo všetko akoby tu vírus ani nebol, sa teraz zdá neuveriteľný. Opäť nastupujú analytici a hľadajú vysvetlenie nevysvetliteľného. Ako je možné, že sa celá pandémia na štyri dni akoby vypla a potom zasa zapla?

            Tu prichádzajú k slovu teológovia, ktorí tento neuveriteľný jav dávajú do súvisu s Veľkou Nocou. „Všimnite si, bratia a sestry,“ hovoria, „že pandémia sa zastavila v čase, keď si pripomíname smrť a vzkriesenie Božieho Syna. Tak ako vtedy zvíťazil nad hriechom a smrťou, aj teraz víťazí nad chorobou a vírusom.  Boh nám po tieto dni jasne ukázal, že má všetko vo svojich rukách, že On je Pánom nad svetom, životom i zdravím ľudí a že On, ak chce, dokáže zastaviť aj koronavírus. Veď čo je pre Neho taký vírus oproti diablovi a smrti, ktorých porazil vtedy?“

            Čím ďalej, tým viac sa v médiách hovorí o zvláštnom zázraku – Boh na štyri dni zastavil celosvetovú pandémiu. Jasne ukázal, že má nad ňou moc a že ju vypne a zapne ako sám chce. Toto tvrdenie väčšina ľudí prijíma najprv s úsmevom, no stále viac je tých, ktorí začínajú pripúšťať, že nad nami naozaj je ktosi, kto dokáže takto globálne riadiť pandémiu ba i celý svet. Táto ich viera rastie spolu s novými správami zo sveta, ktoré sú čoraz horšie. Stále viac a viac ľudí je chorých, stále viac ich umiera.

            Postupne celý svet vrátane svetových politických predstaviteľov dospeje k presvedčeniu, že len Pán Boh môže svetu pomôcť. A stále viac sa ozývajú hlasy, že by bolo treba Pána Boha nejako presvedčiť, prinútiť či uprosiť, aby pandémiu znova zastavil, no teraz už navždy.

            Tu moja fikcia končí. Zastal som pri otázke, čo by vlastne urobil svet, keby spoznal, že Boh naozaj má moc zastaviť pandémiu a chcel by Ho „primäť“ k tomu, aby ju naozaj zastavil? Mali by všetci občania povinne nariadenú návštevu kostola? Boli by od rána do večera vysielané iba omše a bohoslužby? Museli by sa všetci ľudia povinne modliť? Priznám sa, že tak ďaleko už moja fantázia nedosiahla, no môžete mi pomôcť.

            Bola to veľmi zaujímavá, sčasti bláznivá, sčasti úsmevná predstava. Vytryskla vo chvíli, kedy sme si pripomínali smrť a vzkriesenie Božieho Syna a vytryskla z túžby, aby celý svet poznal Pána Boha a Jeho lásku, dobrotu i moc. Veď aj ten jedinečný čin lásky, vykonaný v smrti Pána Ježiša Krista ostáva mnohými nepovšimnutý. Ako by bolo dobre, keby Pán Boh dával o sebe viac znať a ľudia by nemali dôvod o Ňom pochybovať. Hm. No bolo by to naozaj dobre? Čo by nám to prinieslo? Čo by napríklad urobil svet, keby vedel, že celá pandémia koronavírusu je naozaj len v Božích rukách?...