Veľmi často počujem z úst ľudí práve túto výčitku, ba až obvinenie na adresu Pána Boha. Vraj sa o nás nestará, a čo si človek neurobí sám, to nemá. Možno nás kdesi zhora vidí, ale je príliš ďaleko na to, aby niečo urobil. Pritom Pán Boh neraz až zázračným a nepochopiteľným spôsobom zasahuje do života človeka a prejavuje mu tak svoj záujem oňho. Dôkazom toho je aj moja čerstvá a hlboká skúsenosť, o ktorú sa chcem s vami podeliť.

Keď som pred dvoma rokmi nastupoval do duchovnej služby ako prvý a zatiaľ jediný nevidiaci kňaz u nás, stálo predo mnou mnoho otázok a problémov. Svoju prácu som si vedel v hrubých rysoch predstaviť, no ostávalo mnoho maličkostí, ktoré bolo treba vyskúšať a otestovať. Tak sa aj stalo. Počas dvoch rokov som si vyskúšal mnohé veci zo života cirkevného zboru i seniorátu. Niektoré mi nerobili problém, iné som zvládol za pomoci iných ľudí. No stále zostáva zopár takých, ktoré sa javia ako problematické.

Pri svojej práci hojne využívam výpočtovú techniku. Pomocou počítača prijímam informácie, študujem a sledujem dianie vo svete, pomocou neho tiež vediem rôzne záznamy kancelárskeho typu, alebo sa pripravujem na služby Božie, biblické hodiny alebo výučbu konfirmácie. V počítači mám celú Bibliu, množstvo kníh i vlastných prác a poznámok. Otázkou (a teda oným spomínaným problémom) zostáva, ako tieto veci použiť mimo kancelárie, kde je nainštalovaný počítač? Ako si napísať poznámky z prednášky na konferencii? Ako siahnuť po Biblii na biblickom tábore? Ako si zapísať účasť na hodine konfirmácie? Už je to raz tak, že nevidiaci človek nemôže použiť nie len knihu, ale ani ceruzku a papier.

Keď som o týchto problémoch hovoril s ľuďmi okolo seba, poradili mi, aby som si zohnal prenosný kufríkový počítač, ktorý by mi bol spoločníkom na každom mieste. Nápad síce dobrý, ale pre „našinca“, a hlavne v našich platových podmienkach nerealizovateľný. A práve tu sa prejavila Božia predivná starostlivosť.

Jedného večera u nás zazvonil telefón a v slúchadle sa ozval príjemný mužský hlas, ktorý patril L. P. Kozákovi – reverendovi v chráme sv. Pavla cirkevného zboru Evanjelickej cirkvi missourskej synody v Toronte. Oznámil mi, že manželia Sadloňoví z Toronta sa dopočuli o mne a rozhodli sa podporiť ma. Chceli by vedieť, čo by som pri svojej práci potreboval a v čom by mi mohli byť nápomocní. Táto správa bola pre mňa úplne šokujúca, a v prvej chvíli som ani nevedel, čo povedať. Po krátkej úvahe som však nesmelo navrhol, či by mi nemohli dobrí ľudia z Kanady pomôcť zaobstarať prenosný PC. O pár hodín som e-mailom dostal odpoveď, ktorá hovorila, že manželia Sadloňoví sa rozhodli notebook pre mňa zakúpiť a darovať mi ho. A naozaj. Koncom leta som do rúk dostal ako dar od p. Rudolfa a p. Margity Sadloňových špičkový notebook svetovej značky. Mnohokrát prevyšoval všetky moje očakávania a predstavy a teraz mi je už spoločníkom na každej ceste a akcii mimo farskej kancelárie.

Tento dar má pre mňa nevýslovnú hodnotu. No nie len tú materiálnu, ale aj duchovnú. V prvom rade je to veľký Boží čin, keď sám Boh vnukol mne neznámym ľuďom myšlienku pomôcť mi. Potom je tu veľká láska, ochota a štedrosť manželov Sadloňových, ktorí svoju myšlienku dotiahli do konca a premenili ju na skutok, hoci ma nikdy nevideli a osobne nepoznali. A napokon je to aj výzva. Keď manželia Sadloňoví dokázali tak hodnotný dar venovať neznámemu kňazovi na Slovensku, o čo skôr by sme aj my mali byť štedrí a láskaví voči ľuďom okolo nás. Aj keď možno nemáme možnosť dávať také hodnotné dary, určite by sme neraz vedeli byť nápomocní pri ľuďoch, ktorí to potrebujú. Je to len naša chyba a náš egoizmus, že si vždy nájdeme dosť dôvodov na to, aby sme nikomu nič nemuseli darovať. Pán Ježiš však chce, aby sme dávali. Chce, aby sme nie len z nadbytku, ale zo všetkého, čo máme vydelili aspoň kúsok pre tých, ktorí majú menej. Skúsme sa teda rozhliadnuť okolo seba, či náhodou niekto nepotrebuje práve našu pomoc.

Po prečítaní tohto príbehu iste sami chápete, že je pre mňa veľmi ťažké nájsť slová vďaky. No napriek tomu tak chcem aj touto cestou urobiť. Moja vďaka patrí hlavne Pánu Bohu za to, že tak nečakane zasiahol a vyriešil problém, ktorý by som ja sám určite nevyriešil. Moja vďaka patrí aj manželom Sadloňovým z Toronta, vďaka ktorým sú moje možnosti omnoho širšie ako doteraz. A moja vďaka patrí aj br. L. P. Kozákovi, ktorý všetko sprostredkoval a dar od Sadloňovcov aj osobne priniesol.

A potom ... vraj sa Pán Boh o nás nestará.

Na fotografii br. L.P.Kozák (vľavo) pri odovzdávaní daru