ŠTEFAN KISS

Viditeľné neviditeľné veci alebo videli ste modrú Bratislavu?
Publikované: Streda, 02.07. 2008 - 15:54:00
Vec:




Videli ste ako na konci júna Bratislava „zmodrela“? Konalo sa tu totiž stretnutie kresťanov šiestich národov Európy. Už od roku 1991 sa kresťania z viacerých európskych krajín každé tri roky stretávajú v niektorej krajine, aby sa vzájomne povzbudili, vymenili si skúsenosti, zoznámili sa a vzájomne sa obohatili. V tomto roku sa hostiteľom tohto stretnutia stalo Slovensko a jeho hlavné mesto – Bratislava. Prišli sem kresťania z Nemecka, Rakúska, Čiech, Maďarska, Poľska a samozrejme aj zo Slovenska a všetci dostali balíček s informačnými brožúrkami, programami a rôznymi pokynmi. Súčasťou balíčka bola aj modrá šatka. Ona slúžila nie len ako poznávacie znamenie pre účastníkov stretnutia, ale aj ako „vstupenka“ na akcie či „lístok“ na MHD. Tak sa stalo, že človek, kráčajúci v sobotu 28. júna alebo v nedeľu 29. mohol stretať jednotlivcov, či celé skupinky ľudí s modrými šatkami.

Ja som sa samozrejme tiež tohto stretnutia zúčastnil, sám som mal modrú šatku a v rôznych častiach Bratislavy som stretal ľudí rôznych národností a vierovyznaní s rovnakými šatkami. Vtedy mi prišlo na myseľ, aké je fantastické, keď sa neviditeľné veci zviditeľnia a my vidíme zrazu to, čo sme doteraz nevideli.

Náš život je plný neviditeľných vecí. Napríklad také svetlo. Vidíme ho? Iste, svieti nám, ale to je všetko. Samo o sebe nemá nijaký tvar, nemožno ho nakresliť, nemá žiadny vzhľad, nemožno ho chytiť, nabrať do zásoby, nemožno ho počuť. A predsa je tu – nenápadné, nevtieravé ale pritom tak veľmi potrebné. Zistíme to, keď ho niet a my ostaneme v tme. Zrazu šmátrame okolo seba a snažíme sa spomenúť si, kde sme len mohli strčiť balíček so sviečkami.

Takých vecí je však mnoho. Napríklad Božie slovo. Vieme o ňom, počúvame ho, ale kým v našom živote všetko „klape“ ako má, neveľmi si uvedomujeme jeho dôležitosť. Je v našom živote prítomné ale my ho ani necítime. Práve preto ho mnohí ľudia považujú za zbytočné hovoriac: Načo nám je, keď si v živote aj tak musíme poradiť a pomôcť sami? Až vtedy, keď sa dostaneme do úzkych, až keď sa ocitneme v slepej uličke a vlastnými silami nevieme nájsť východ, zistíme, aké je dobré a užitočné mať pri sebe Božie slovo a v ňom samého Boha, o ktorého sa môžeme oprieť, ktorý nám podá ruku a vyvedie nás von.

V našom živote je však nielen mnoho neviditeľných vecí, ale sú okolo nás aj neviditeľní ľudia. Sú to tí ľudia, ktorí nás zahŕňajú každodennou láskou, starostlivosťou a pozornosťou a my si to ani neuvedomujeme, berieme ich ako samozrejmosť alebo sme voči nim dokonca nevďační. Neraz hľadáme lásku a porozumenie kdesi ďaleko a neuvedomujeme si, že ten, kto nás najviac miluje a najviac nám rozumie, je celkom blízko.

Cirkev je tiež svojim spôsobom neviditeľná. Vieme o nej, že tu je. Vieme, že existuje v rôznych podobách a v rôznych krajinách sveta. Vieme, že mnohí ľudia veria v Pána Ježiša tak, ako veríme aj my. Ale práve počas posledného júnového víkendu sa neviditeľná cirkev stala viditeľnou, keď Bratislavu zaplavili modré šatky a zrazu sme mohli vidieť konkrétnych, hmotných a skutočných ľudí, ktorí boli nositeľmi Božieho slova, ktorí čítajú tú istú bibliu ako my, ktorí sa modlia k tomu istému Kristu ako my, ktorí majú rovnaké problémy a prežívajú rovnaké zápasy viery ako my. Zrazu sme mohli vidieť tisíce ľudí, ktorí majú s nami mnoho spoločného, hoci jazykovo či kultúrne si nerozumieme. Zrazu sme mohli na vlastné oči vidieť, že tisíce ľudí pozná zmysel a význam Božieho slova, že tisíce ľudí si uvedomuje, že život s Bohom je fajn.

Takéto poznanie naplnilo radosťou nielen mňa, ale mnohých ľudí, s ktorými som mal možnosť hovoriť a vymieňať si dojmy. Čo z toho vyplýva?

Na základe tejto skúsenosti som nadobudol presvedčenie, že keby sme v našom živote uvideli aj mnohé ďalšie „neviditeľné“ veci a zbadali vo svojom okolí ďalších „neviditeľných“ ľudí, bol by náš život omnoho krajší, lepší a radostnejší.

Nie je to však nereálne. Stačí len na chvíľu odvrátiť zrak od monitora počítača, televíznej obrazovky či od seba a svojich záujmov a cieľov a upriamiť svoju pozornosť na tých ľudí, ktorých stretáme každý deň vo svojom okolí. Stačí nám viac si všimnúť tých ľudí, ktorí nám telefonujú, píšu e-maili, posielajú SMS-ky, ktorí nás ráno zdravia pred panelákom, ale najmä tých, ktorých máme doma, s ktorými sedíme denne pri stole, ktorých každé ráno zdravíme a každý večer im prajeme dobrú noc. Prečo to všetko robia? Prečo nám prajú dobrú noc, prečo nám volajú? Možno preto, že im na nás záleží, že túžia po našej blízkosti, že nám chcú skrášliť deň, že nás majú radi. Tak skrze ľudí prichádza do nášho života láska, radosť a pohoda, ak jej – samozrejme  - otvoríme dvere.

A ak otvoríme dvere Božiemu slovu, môže naše srdce zaplaviť aj pokoj, istota, spokojnosť a blaženosť. To sú totiž výsostne dary božie, ktorými nás žiadny človek nemôže obdariť.

A škála neviditeľných darov a neviditeľných krás nášho života sa stáva kompletná. Ak sa nám podarí otvoreným zrakom a otvoreným srdcom ju uvidieť, bude to zážitok ešte oveľa krajší ako vidieť „modrú“ Bratislavu.

 







Tento článok si môžete prečítať na webe ŠTEFAN KISS
https://www.stefankiss.sk

Tento článok nájdete na adrese:
https://www.stefankiss.sk/modules.php?name=News&file=article&sid=91