ŠTEFAN KISS

Deň detí nie je iba deň
Publikované: Pondelok, 02.06. 2008 - 12:18:31
Vec:




Začiatok júna neodmysliteľne patrí deťom. Ešte ani 1. jún nenastane, a už sa v mestách, školách a škôlkach, ako aj rôznych iných inštitúciách, objavujú pozvánky na deň detí. My sme takúto pozvánku dostali na sobotný „predvečer“ dňa detí, kedy sme sa zúčastnili cirkevného detského dňa. V nedeľu (1. júna) sa konal deň detí, organizovaný mestom. V pondelok šli deti zo školy a škôlky do kina a cukrárne, lebo bol deň detí. A v utorok sa ešte konal školský výlet z príležitosti dňa detí. Pri zhrnutí týchto všetkých „oslavných“ aktivít mi nedalo svojim deťom úsmevne nezdôrazniť, že deň detí oslavujú spolu 4 dni – a to sme ešte ignorovali množstvo ďalších ponúk a pozvánok.

Zhodou okolností (aká náhoda) bola práve téme dňa detí venovaná nedeľná časť istého nemenovaného rozhlasového rodinného seriálu. Hlavná hrdinka v ňom organizovala oslavu dňa detí vo svojej záhrade a spolu s ostatnými dospelými členmi rodiny sa tešila, ako budú deti šťastím „bez seba“.

Možno som skeptik, ale zišla mi na um otázka, či je to naozaj tak. Za otázkou nasledoval akýsi zvláštny smútok a možno aj kus nostalgie. Spomenul som si totiž na časy svojej povinnej školskej dochádzky, kedy podobné akcie boli skôr výnimkou, a práve svojou výnimočnosťou dodávali aj dňom, v ktorých sa konali, nádych nevšednosti a výnimočnosti. Ak sa z nejakého dôvodu konala v škole oslava dňa detí alebo Mikuláša, tešili sme sa, lebo sme vedeli, že je to jedinečné, neopakovateľné a nič podobné nikde inde tak skoro nezažijeme.

Dnes sa mi vidí, že akcie podobného druhu sa pre deti stali rutinné, samozrejmé a tým pádom aj menej zaujímavé a očakávané. Vôbec nemám pocit, že by sa z nich tešili takým spôsobom, ako sme sa kedysi tešili my. Vôbec nemám pocit, že honosné niekoľkodňové  oslavovanie jednej udalosti je pre deti prospešné. Netvrdím že nemajú radosť. Ale je to radosť iná. Nie je to radosť, ktorá sa prejavuje úžasom a šťastím žiariacimi detskými očami. Je to radosť, ktorá sa prejavuje dychtivo natiahnutou rukou v očakávaní „čo dostanem“?

A to ma vedie k otázke: čo je vlastne pre naše deti skutočne dobré?

Iste každý rodič hovorí, že chce pre svoje deti len to najlepšie. V súčasnej dobe sa preferuje výchova bez zvýšeného hlasu, bez prísnosti, bez autorít. Rodič má byť kamarátom svojho dieťaťa, dokonca poznám vo svojom okolí ľudí, ktorí svoje deti vedú k tomu, aby ich neoslovovali slovami „mama, otec“ ale menami. Preferuje sa názor, že deťom treba dať všetko, že ich treba do všetkého zapojiť, že musia všade byť a že práve to im pomáha „ostrielať sa“ a začleniť do spoločnosti.

Nemám ten pocit. Hľadiac na deti v okolí sa mi vidí, že takýto prístup je skôr deštruktívny a vedie k dezorientovanosti detí. Prestávajú intenzívne prežívať mimoriadne chvíle a vnímajú ich len ako príjemné vyrušenie z nudy, prestávajú si vážiť hmotné dary, hoci automaticky s nimi rátajú, prestávajú akceptovať „autority“ okolo seba a tak sa pomaly a postupne deformuje aj ich vzťah k hodnotám života. Je to dobre?

Hoci sa zvýšený hlas, odmietavá odpoveď alebo aj nejaká tá „výchovná“ psychológmi považuje za prístup nesprávny a odsúdeniahodný, nie len životná prax ale aj Biblia hovorí, že len tak je to správne.

Biblia predstavuje Boha ako láskavého na jednej strane a prísneho (aj spravodlivo súdiaceho) na druhej strane. Rovnako je v Biblii prezentovaná aj úloha rodiny. Muž je ten, ktorý v prísnosti vychováva, matka tá, ktorá roztvára láskavú náruč. Skrátka, obe tieto polohy musia byť zastúpené v živote človeka, v jeho „výchove životom“ ale aj v tej skutočnej výchove detí. Tieto isté polohy predstavuje aj apoštol Pavol pri duchovnej výchove kresťanov a tak vidíme, že neodmysliteľne patria k akejkoľvek výchove.

Určite ani mne nie je milé, ak mám niečo svojim deťom odoprieť, alebo ich za niečo hrešiť či ich niekam nevziať. Ponúk je veľa a lákadiel zo strany reklamy, médií a plagátov či obchodných výkladov ešte viac. Je to však na nás, rodičoch, aby sme odolávali a nepodliehali klamnému dojmu, že práve toto musia naše deti mať. Možno sa s našim „nie“ dokážu vyrovnať oveľa rýchlejšie ako by sme čakali. A možno naša snaha dať im všetko čo sa len dá, je snahou urobiť radosť sebe. Len si dobre všimnime, či radosť našich detí je vždy taká ako čakáme, či ich sklamanie je také veľké ako naše a či by naše deti nemali viac radosti z času, ktorý by sme im venovali z toho svojho.







Tento článok si môžete prečítať na webe ŠTEFAN KISS
https://www.stefankiss.sk

Tento článok nájdete na adrese:
https://www.stefankiss.sk/modules.php?name=News&file=article&sid=90