ŠTEFAN KISS

Len aby sme sa neutopili!
Publikované: Utorok, 01.04. 2008 - 00:00:00
Vec:




Nedávno som náhodne prepínal televízne stanice a náhodne tak zahliadol na ktoromsi programe Václava Neckářa, ktorý spieval svoj hit: „Koukám jak ten čas letí“. „Nič nové na svete“ pomyslí si človek. Ale práve už uplynulé veľkonočné sviatky ma prinútili viac nad touto témou uvažovať. Pýtal som sa totiž viacerých známych, ako prežívajú prípravy na Veľkú noc, ako prežili samotné sviatky a ako by si ich prežívanie v ideálnom prípade predstavovali.

Odpovede boli spravidla podľa očakávania: blázinec, zhon, plno roboty, nákupy, varenie, prípravy. Mnohí radšej odišli z domu, aby sa tomuto všetkému vyhli a prežili sviatky vo wellness centre. No po tichom čase v tichom týždni u nikoho veru ani zmienky. Človek si až pomyslí, že slová ako „tichý pôstny čas“ alebo „tichý pôstny týždeň“ do našej doby vôbec nepatria, alebo sú aspoň výrazne idealistické.

Skrátka – pôst nepôst, advent, neadvent, sviatok, nesviatok – sme unášaní prudkým prúdom života. Čas rýchlo plynie, prináša so sebou rôzne starosti, povinnosti, záväzky, ciele a plány, ktoré nás unášajú a unášajú nevedno kam. Mám pocit, že sa skutočne podobáme človeku, ktorého strhne vodný prúd a nesie preč. Nevie kam ho voda nesie, ale nevie ani to, či vôbec z prúdu vyviazne. Je totiž voči nemu slabý a bezmocný, nedokáže sa z neho dostať von. A to veru nedokážeme ani my – ani my nedokážeme uniknúť z prúdu svojich povinností a plánov. Ibaže človek v prúde vody sa musí aspoň občas vynoriť, aby sa nadýchol. Inak mu hrozí smrť. Človek, ktorý je takto unášaný vodou vôbec neuvažuje nad tým, či sa má alebo nemá vynoriť, či to stíha alebo nie. Snaží sa o to zo všetkých síl – je to jeho pud sebazáchovy.

Vari my už taký pud sebazáchovy nemáme? Veď aj nám hrozí duchovná i duševná smrť, ak sa občas nevynoríme z vody a nenadýchneme sa. Inak povedané, ak občas z toho prúdu povinností nevykĺzneme, aby sme načerpali duchovných síl, pokoja, rovnováhy a radosti. Mala by to byť naša samozrejmá potreba. A možno aj je, keď sa dokážeme na nedostatok času sťažovať, keď si dokážeme uvedomiť, že je toho na nás veľa, že nás takýto život neuspokojuje, že by sme to chceli ináč. Už to je dobré znamenie. Znamená to, že si uvedomujeme nedostatok „kyslíka“. Ostáva už len ten posledný krok – vzpriečiť sa prúdu a vynoriť sa – zastať, odložiť povinnosť, vzdať sa plánu, odrieknuť návštevu a venovať chvíľu svojej duši.

Čo potrebuje? Je to Božie slovo, je to pokojná chvíľa pre myšlienky, pre modlitbu, pre rozhovor s nebeským Otcom, ale aj chvíľa  pre pokojný rozhovor s manželom, manželkou či deťmi. Toto všetko nám môže dodať „kyslík“. Veď Pán Ježiš hovorí: Nielen samým chlebom je človek živý, ale každým slovom, ktoré vychádza z úst Božích.

Robme teda niečo pre svoju dušu!!! Pre jej pokoj!!! Pre pokoj svojho života!!! Veď ak sa nevzpriečime prúdu, utopíme sa!!!







Tento článok si môžete prečítať na webe ŠTEFAN KISS
https://www.stefankiss.sk

Tento článok nájdete na adrese:
https://www.stefankiss.sk/modules.php?name=News&file=article&sid=87