ŠTEFAN KISS

Nie je už neskoro?
Publikované: Streda, 19.03. 2008 - 13:47:22
Vec:


november 2007

Opäť je november. Cesty sú preplnené a kvetinárstva naopak vyprázdnené. Každý sa v prvých dňoch tohto mesiaca vyberá na miesto posledného odpočinku svojich blízkych.

Keď sa tak prechádzam cintorínmi, do ktorých sa tiež v tieto dni s rodinou vyberieme, fascinujú ma neraz až monumentálne pomníky, do ktorých ľudia investovali celé majetky a fascinujú ma tiež záplavy ľudí, ktorí do najmenších detailov kozmeticky krášlia hroby svojich blízkych.

Vtedy mi vždy napadne otázka: Načo to všetko? Prečo to vlastne robíme? „Aby sme si pripomenuli našich blízkych a vzdali im úctu“ odpovedal by iste nejeden človek. Tu však mám hneď naporúdzi druhú otázku: Nie je už trochu neskoro?

Úcta voči zosnulému je na mieste. Určite nemožno nikomu vyčítať ani to, ak za zosnulým blízkym žiali a ak vyhľadá miesto jeho posledného odpočinku. Keď tak ale vidíme davy ľudí ísť na cintoríny, nedá mi nepýtať sa, či je táto úcta voči zosnulým pokračovaním skutočnej úcty, ktorá začala ešte za života nebohého, alebo nie. V tom druhom prípade by to bolo dosť smutné.

Nemôžem si pomôcť, ale mám silné podozrenie, že je to však práve väčšinou ten druhý prípad. Ak by totiž všetci tí, ktorí v tieto dni odchádzajú na cintoríny, mali hlbokú úctu voči ľuďom (napríklad aj voči tým zosnulým), znamenalo by to, že sme všetci schopní hlbokej lásky a úcty voči svojim blízkym. Prečo sú potom ale vzťahy v dnešnom svete také aké sú? Nie je tá naša úcta voči mŕtvym len snahou dohoniť zameškané?

V našich kresťanských piesňach sa neraz spieva: „Pokánie čiňme, kým ešte čas máme“. To je o Božom súde. Ja by som ale povedal aj: „Lásku si vyznávajme, kým ešte čas máme“. Ako často sa stáva, že si ľudia, žijúci v jednej rodine nedokážu vyznať lásku? Ako často sa stáva, že sa človek otvorí radšej pred cudzími ľuďmi ako pred vlastnými? Práve nedávno jeden mladý muž v rozhlase krásne rozprával o svojej rodine a o svojich rodičoch. Na otázku moderátora, či to povedal aj im, resp. či by im to povedal, sa tento muž priznal, že nie. Prečo? Je to až nepochopiteľné.

Potom sa ale stane, že nás milovaný človek opustí a my zrazu v srdci pocítime k nemu hlboký cit a chceli by sme ho vyznať. Ale už sa nedá. Potom chceme svoju lásku vložiť do venca, ktorý mu zavesíme na hrob. Ale načo už potom?

Nie, vôbec týmto článkom nechcem odrádzať ľudí od návštevy cintorínov. Chcem len nabádať k tomu, aby city, ktoré túžime vyjadriť vencom, začali už skôr – za života. A ak náhodou existujú a žijú, tak aby boli aj prejavené. Vyznávajme si lásku, kým ešte čas máme. Inak bude neskoro.

Robme tak a uvidíme, že každé jedno vyznanie lásky stojí za to. Ono totiž zahreje pri srdci nie len adresáta, ale aj vyznávača. Vtedy preskočí iskra porozumenia, pokoja a lásky. Vtedy sa dve srdcia dotknú a splynú na okamih do jedného vo vzájomnej súhre. Vtedy obaja na okamih pocítia hlboký zmysel života. Tajiť v sebe vyznanie lásky znamená ochudobniť sa o tento nádherný zážitok. Vyznanie lásky neponižuje. Vyznanie lásky neukazuje na slabosť človeka, ale práve na jeho silu milovať. Lebo milovať nie je jednoduché. A kto to dokáže – a dokáže svoju lásku aj vyznať, ten je silný.

Hľadajme teda svoju silu nie v hrubých rečiach, vyhrážkach či samochvále, ale v hĺbke nášho citu voči druhým a v umení svoj cit vyznať, kým je na to čas. A to je práve teraz – kým je tu ten, koho milujeme a kým sme tu my.







Tento článok si môžete prečítať na webe ŠTEFAN KISS
https://www.stefankiss.sk

Tento článok nájdete na adrese:
https://www.stefankiss.sk/modules.php?name=News&file=article&sid=84