ŠTEFAN KISS

Kam siaha naše sebavedomie
Publikované: Streda, 19.03. 2008 - 13:20:40
Vec:


máj 2006

“Dostal si zlú známku? Nič si z toho nerob. Ten učiteľ nevie ani toľko ako ty. Čo ťa po ňom...“ hovoria dnes mnohí rodičia svojim ratolestiam po nahliadnutí do žiackej knižky. Kdeže sú tie časy, keď sme so zlou známkou prichádzali domov so strachom, že nás rodičia budú hrešiť ešte viac ako učiteľ v škole? Nechcem tým povedať že by mi bolo ľúto za tou bázňou pred rodičmi. Len mi tak napadlo, akú úctu mali odjakživa ľudia pred výrokmi svojich učiteľov a rodičov. A tým nemyslím len roky môjho detstva. Veď už v starom Grécku sa múdrosť šírila tak, že žiaci zbožne mlčky počúvali svojho učiteľa. Aj za čias Pána Ježiša to bolo tak. Veď koľkokrát čítame v Biblii, že učeníci nerozumeli Jeho slovám a dohadovali sa medzi sebou o ich význame, ale báli sa Ho spýtať? Kdeže by niektorý z nich obvinil majstra z hlúposti alebo sa nad Neho vyvyšoval? A podobne to bolo celé stáročia, kedy ľudia boli zvyknutí podriaďovať sa autoritám – rodičom, učiteľom, vedúcim, pánom, starším atď. atď.

Dnes nám už sebavedomie narástlo. A neviem či nie až priveľmi. Myslíme si o sebe tak veľa, že nás uráža, ak si niekto dovolí povedať slovo výčitky na našu adresu. Koľkokrát som už bol svedkom rozhorčených dialógov, v ktorých sa ľudia rozčuľovali nad tým, že im ten alebo onen prikázal pracovať lepšia, viac sa učiť, viac dbať o seba alebo niečo iné. Určite to poznáte. Zachádza to až tak ďaleko, že je zamestnaný človek pohoršený, ak niekto od neho chce prácu. Minule som sa v obchode stal svedkom zaujímavej scény: prišli mladí učni a mali v obchode vykonávať prax.  Dve dievčatá sa však zašili za regál a klebetili. Keď ich majsterka odhalila a poslala do práce, došlo k otvorenej výmene názorov, lebo dievčinky neboli ochotné „zodrať sa“ v tomto blbom obchode. Túto svoju mienku aj nahlas majsterke povedali a udivené pohľady predavačiek a zákazníkov im pri tom vôbec neprekážali.

Je to zaujímavá scéna, ale určite nie neobvyklá. A práve to naháňa strach. Kam to až povedie? Nájde sa vôbec niekto, pred kým sa dnešný človek bude ochotný skloniť a priznať, že je čosi menej?

Keď som rozmýšľal nad témou tohto zamyslenia, dlho mi nič nenapadalo. Až v poslednú aprílovú nedeľu, kedy som v jednom kostole kázal na tému Hospodin je dobrý pastier. Tu mi napadla otázka, či vôbec ľudia dnes potrebujú pastiera. Ak má byť pastier, musia byť aj ovce. Úlohou pastiera je viesť ovce, ktoré samé nedokážu nájsť pastvu. To teda predpokladá, že ovce sú na pastiera odkázané. No a tu je kameň úrazu. My si v tom našom sebavedomí nechceme ani len pripustiť myšlienku, že by sme boli na niekoho odkázaní. to veru nie. My sa so životom popasujeme sami. Veď je to náš život. A ak aj dačo zbabreme, ponesieme si následky sami. Ale sme presvedčení, že nezbabreme. Veď sme na to dosť múdri a inteligentní.

Takto rozmýšľa dnešný človek. Otázka teda neznie – či dnešní ľudia potrebujú pastiera, ale či dnešní ľudia sú ochotní a schopní vôbec akceptovať nejakého pastiera. Ja len nedokážem pochopiť, prečo napriek tej vysokej úrovni vzdelania a inteligencie, nedokážeme byť šťastní. Prečo je toľko ľudských tragédii a zbabraných životov, keď sme takí múdri? Tuším prečo, ale nemôžem to nahlas povedať, lebo to dnes ľudia veľmi počuť nechcú. ale podľa mňa je to preto, lebo asi až tak múdri nie sme.

Ak by som mal zostať v onom biblickom prirovnaní ľudí k ovciam, my sme ovce, ktoré povedali, že si pastvu nájdu samé. ale nejde to. Možno preto, že ani dosť dobre nevieme čo nám vlastne chýba. Sme stále nespokojní, stále nás niečo stiesňuje, a hoci máme navonok všetko, predsa to nie je ono. chceli by sme žiť lepšie. Snáď je to v tom, že ešte nie sme zabezpečení. Ideme teda zarábať. A keď už zabezpečení sme, stále nám dačo chýba a nevieme čo. Asi to bude tým, že sa spoločensky neangažujeme, nemáme priateľov, kontakty a známosti. tak začneme spoločensky žiť. A vždy to nie je ono. tak zasa skúsime niečo nové, možno je to len stereotyp. A tak skúšame stále niečo nové, až sa popálime alebo inak povedané: pri tom ochutnávaní rôznych druhov jedla hryzneme do niečoho, čo nám uškodí alebo nás otrávi. A celý život je v keli.

Nuž, asi Pán Ježiš vedel, prečo sa nám ponúkal za pastiera. Asi je zdroj šťastia a spokojnosti tak skrytý, že vôbec nie je ľahké ho nájsť. Možno to dokáže len boh. A On to určite dokáže, lebo v Biblii je napísané, že On je dobrý pastier. To nie je reklama pastiera! to je svedecká výpoveď ovečky, ktorá našla dobrú pastvu a sviežu vodu pod vedením Hospodina – pastiera. Takže ja vidím riešenie našich dušebôľov veľmi jednoznačne: ísť za pastierom. Lenže to by znamenalo priznať si, že sami cestu nenájdeme a že predsa len pastiera potrebujeme. Či však toto dokážeme, to fakt neviem.







Tento článok si môžete prečítať na webe ŠTEFAN KISS
https://www.stefankiss.sk

Tento článok nájdete na adrese:
https://www.stefankiss.sk/modules.php?name=News&file=article&sid=76