ŠTEFAN KISS

Víťazný február
Publikované: Streda, 19.03. 2008 - 12:49:50
Vec:


február 2006

Veľmi živo si spomínam na roky, kedy sme pravidelne vo februári oslavovali tzv. víťazný február. Tento pojem dnešnej mládeži už vôbec nič nehovorí a tak sa popri nej už aj ja cítim ako pamätník. Ale skutočne to bolo tak. Všetci žiaci školy sa v pionierskych rovnošatách zhromaždili na chodbe. Zneli fanfáry, hymnické piesne, salutovalo sa, pochodovalo, niesla sa vlajka, zneli reči o víťazstve pracujúceho ľudu, o komunistickej strane, o socialistickej spoločnosti, o krajšom zajtrajšku, o záväzkoch pre nás, o plnení plánu, o budovaní socializmu a všetko to ukončila internacionála, ktorá znela z platne a dopĺňal ju povinný spev študentov.

Ach, takéto to teda boli časy. Oslavovali sme a to so všetkou slávou a parádou. Oslavovali žiaci aj učitelia. Tu nebolo rozdielu medzi lepším či horším, mladším či starším. Oslavovali sme všetci. A každý sa snažil navonok pôsobiť, že mu na tom záleží a že oslavuje s plným nasadením.

Potom prišiel november 1989 a tu väčšina ľudí priznala, že tie oslavy neznášali, že s tým nesúhlasili, že to nechceli robiť atď... atď... Ja sa v tejto rovine zásadne nevyjadrujem, pretože som bol vtedy iba žiakom a ani som tomu všetkému veľmi nerozumel. No bolo mi jasné, že ak všetci tí ľudia tak neznášali socialistické zriadenie a oslavy víťazného februára, tak sa celé roky pretvarovali a celé oslavy boli iba „akože“.

Nechcem nikoho viniť ani nikomu nič vyčítať. No vtedy som sa asi prvýkrát v živote stretol s kolektívnou pretvárkou – so spoločenstvom ľudí, ktorí oslavujú niečo, čo im v podstate ani nič nehovorí a čo im je z duše jedno. Robia to len preto, lebo to tak má byť, lebo to tak robia ostatní, lebo sa to „nosí“.

A keď si na víťazný február spomeniem z tohto uhla pohľadu, prichádza mi na um nepríjemná podobnosť pionierskych zhromaždení a kresťanských zhromaždení. Kiež by som sa mýlil. Kiež by boli tieto slová čírim nezmyslom, no nedá mi nespýtať sa, či sa aj naše zhromaždenia občas nemenia na kolektívnu pretvárku.

Stačí si spomenúť napr. na Vianoce. Hľa, len teraz skončili. Ako sme si všetci želali „šťastné a veselé“, ako sme spievali „jasajme, plesajme, nám, nám narodil sa“. Ozaj nám na tom tak záleží? Naozaj nás všetkých tak hlboko v srdci zasahuje to, čo pre nás robí Boh? Naozaj sme všetci tak ponorení do Božieho konania, že z plných pľúc túžime oslavovať za to Pána Boha?

Kiež by to tak bolo. ale či to aj na nás vidno? Či sa po skončení sviatkov alebo bohoslužieb nesprávame len ako takí, ktorí si práve vykonali povinnosť a idú ďalej? Presne tak sa totiž tvárili ľudia po oslavách víťazného februára. A ja by som nechcel, aby to bolo to isté. Tiež oslavujeme, tiež sa zhromažďujeme, tiež spievame. ale chcel by som, aby to teraz bolo iné. Aby to bolo preto, že sa naozaj tešíme, že to chceme a že cítime vďačnosť voči Pánu Bohu za to všetko, čo urobil.

Pri takomto vnímaní by naše oslavy naozaj mohli mať zmysel. A nie len to. Mohli by aj nás samých naplniť novým pocitom – pocitom radosti a uspokojenia. Veď Pán Boh koná pre nás tak veľa, že ho vzývať skutočne máme za čo.

  







Tento článok si môžete prečítať na webe ŠTEFAN KISS
https://www.stefankiss.sk

Tento článok nájdete na adrese:
https://www.stefankiss.sk/modules.php?name=News&file=article&sid=73