ŠTEFAN KISS

Ach, čo s nimi...
Publikované: Streda, 19.03. 2008 - 12:34:06
Vec:


október 2005

„Aj vás rozčuľujú? Je s nimi len oštara. Nepoviem, chvíľku sa z nich dá potešiť, ale potom sú to len starosti. Je ich všade plno, otravujú a človek má čo robiť aby sa ich zbavil.“

Predstavte si, že by o ľuďoch takto medzi sebou hovorili antickí bohovia kdesi na Olympe pri popíjaní sladkého nektáru a veselých radovánkach. Alebo ani nemusíme ísť do legiend a ďalekej antiky. Predstavme si, že by takto o svojich poddaných hovorili šľachtici a zemepáni pri bohatých zábavách? Ono to z časti tak aj bolo a bolo to ponižujúce a smutné.

Ale nebojte sa, tie slová neboli o ľuďoch. Bolo to o listoch, ktoré v tomto jesennom období padajú zo stromov neraz i na naše hlavy a našou každodennou starosťou je zbaviť sa ich. Na jar a v lete sme sa z nich potešili, ale už doslúžili. Ich život skončil, padli bezducho na zem a ich ďalší osud je v našich rukách. Či si ich vezmeme do herbára, vyhodíme do smetí alebo ich len ľahostajne pošliapeme je na nás. A my? Príliš sa ich osudom nezaťažujeme a mechanicky ich odpratávame. Kto by sa jednotlivými lístkami zapodieval? Veď sú jeden ako druhý.

Chceli by ste byť takým listom? Chceli by ste byť úplne bezvýznamný pre niekoho, kto je oveľa väčší a mocnejší ako vy? Dnes už žijeme emancipovanú dobu, v ktorej sa každý dožaduje svojich práv. Každý cíti svoju ľudskú dôstojnosť, hrdosť a úroveň a nikto nechce splynúť v dave ako bezvýznamný, radový, obyčajný. Každý z nás je niekým – každý má svoje meno, svoje „ja“, svoj životný príbeh a za ním svoju životnú skúsenosť a múdrosť, ktorú chce odovzdať ďalej. Život obyčajného listu nie je nič pre nás.

Túžba po emancipácii a vlastnom „ja“ by nám však bola na nič, keby sa k nám Boh správal ako k „listom“. Keby sme pre Neho boli len zdrojom letného potešenia a jesennou oštarou, keby sa zaoberal jedine otázkou ako sa nás zbaviť.

Ale práve toto Boh nerobí. On ako mocný a zvrchovaný Pán má vôľu a čas venovať sa každému jednému z nás a zaoberať sa nielen nami samotnými, ale aj našimi problémami, starosťami a radosťami. Hoci sme navonok jeden ako druhý, hoci nás nespočetné množstvo spoločných dobrých i nedobrých vlastností zaraďuje do jednej kategórie – človek, On predsa má chuť hľadať v každom z nás to osobitné, originálne a jedinečné.

Jesenné obdobie a reformácia tak nadobúdajú zvláštnu a symbolickú súvislosť. Bol to práve Martin Luther, ktorý upozornil, že pre Boha nie sme zábavka na vymýšľanie trestov, ale predmetom nekonečnej lásky a záujmu. Práve Martin Luther nanovo pripomenul zmysel Kristovho posolstva, ktoré nebolo v tom, aby nám ukázal vzor dokonalosti, ale aby vlastnou smrťou potvrdil ako veľmi nás Boh miluje. Práve Luther vykričal do sveta tú takmer zabudnutú pravdu o tom, že Boh nám chce všetko odpustiť, zmieriť sa s nami a nanovo nás prijať.

Tú nevýslovnú Božiu lásku a milosť si môžeme stále znova a znova uvedomovať práve pri pohľade na listy spadnuté na chodník. Možno vám po prečítaní tohto článku budú denne pripomínať ako by sme mohli skončiť aj my, keby nás Boh tak veľmi nemiloval.

Apropo, keď už sme pri tých listoch - aj vás rozčuľujú? Je s nimi len oštara. Nepoviem, chvíľku sa z nich dá potešiť, ale potom...







Tento článok si môžete prečítať na webe ŠTEFAN KISS
https://www.stefankiss.sk

Tento článok nájdete na adrese:
https://www.stefankiss.sk/modules.php?name=News&file=article&sid=69