ŠTEFAN KISS

Kedy už príde jar
Publikované: Streda, 19.03. 2008 - 12:19:26
Vec:


apríl 2005

Ja neviem, čo toto bola za zimu. Aspoň u nás – na dolniakoch – ani mastná ani slaná, ani studená ani teplá. Chvíľu pod nulou, chvíľu nad nulou. V noci snežilo, cez deň zasa svietilo slnko. Akurát tak ochorieť. A čakárne naozaj boli plné. Každý kašľal, prskal, kýchal. Lekári sa sťažovali, že tak dlhotrvajúce choroby už dávno nepamätajú a pacienti sa zasa sťažujú, že napriek množstvu liekov, čo pobrali, je im stále rovnako, choroby sa vracajú, a to nie len raz, ale aj dva alebo trikrát.

Neviem, čo toto bola za zimu. Ale malo to aspoň jednu výhodu. Konečne sme boli všetci svorne nespokojní a čakali sme jar. Kedy už len príde tá jar. Inak si totiž nevybavujem mnoho situácií, kedy by ľudia boli v niečom svorne nespokojní. A už vôbec si neviem vybaviť takú, kedy by ľudia boli svorne spokojní. Nuž čo, aj tá svorná nespokojnosť je pokrok.

Ľudia sa často sťažujú. Raz na počasie, potom na ceny, potom na vládu, na prácu, na poštára, na lekára, na úrady, na školu a na všetko, čo len príde do reči. Ba dnes už dokonca aj na cirkev a na farárov (a to kedysi bolo nepredstaviteľné). A nájdu sa aj takí, čo nadávajú na Pána Boha. My síce na Neho nenadávame (aspoň dúfam), ale zato nadávame na kadečo iné, ako keby to s Ním nesúviselo. Ale možno jedno od druhého oddeliť? Veď tento svet je Boží. A všetko v ňom je Božie. Aj my sme Boží. Ak teda nadávame na tento svet, tak nadávame na Božie dielo. Iste, je už dosť pokazené a poškvrnené zásluhou človeka, ale stále je to Božie dielo. Aj naše zdravie máme od Boha. Aj našich blízkych. Aj jedlo, aj učiteľov, aj cirkev.

Ľudia dokážu toho veľa pokaziť, a tak možno už mnohé veci vyzerajú dnes inak ako pôvodne mali – napríklad škola (spomeň na zásady a dobré snahy Komenského), zdravotníctvo (viď Hyppokratove humánne ciele), cirkev (čítaj Ježišove reči). Ale ak to už nie je také ako bolo, môžeme za to vďačiť jedine sebe. My sme všetko pokazili a my máme možnosť dať všetko do poriadku. A nadávanie ani sťažovanie nám pritom nepomôže.

Takže máme dve možnosti: prestať nadávať alebo začať niečo robiť. Nech si už vyberieme hociktorú možnosť, stále ostáva pritom skutočnosť, že aspoň čo-to ešte máme. Teda, že sa ešte stále máme kde učiť, že nás stále má kto vyšetriť keď sme chorí, že ešte stále máme koho vyhľadať, keď nás dačo ťaží na duši, že stále máme čo jesť, že máme okolo seba blízkych ľudí. A to, že to tak je, je len vďaka Bohu.

A tak namiesto svornej nespokojnosti by sme mohli byť aspoň o kúsok vďačnejší a povedať nebeskému Otcovi: „Pane, viem, že sme mnohé z toho, čo si Ty stvoril, pokazili. Ale vďaka Tvojej milosti ešte stále toho veľa máme a máme ti za čo byť vďační.“ Tak nám to radí aj apoštol Pavel:

  „Za všetko ďakujte, lebo taká je Božia vôľa pri vás v Kristovi Ježišovi.“

1 Tesalonickým 5,18

Ak začneme hľadať dôvody k spokojnosti a vďačnosti, určite sa náš pohľad na svet zmení a možno sa pod vplyvom prečítaného Božieho slova staneme aj šťastnejšími.







Tento článok si môžete prečítať na webe ŠTEFAN KISS
https://www.stefankiss.sk

Tento článok nájdete na adrese:
https://www.stefankiss.sk/modules.php?name=News&file=article&sid=63