ŠTEFAN KISS

Nebojím sa
Publikované: Streda, 19.03. 2008 - 11:59:02
Vec:


november 2004

November je veľmi smutný a ponurý mesiac. Možno preto, že jeho prvé dni sa nesú v duchu cintorínov, smrti a zomrelých. Celá jeseň je akási podobná. Všetko to pekné a hrejivé z leta pominulo a ostávajú iba spomienky. Presne taká je aj ľudská staroba. Ostali v nej iba spomienky na to pekné a farbisté, zatiaľ čo prítomnosť je šedá a ponurá. Zrejme preto dostala aj ona poetické označenie „jeseň života“. Skrátka krása pri pohľade späť a pri pohľade vpred... zväčša nič dobré. Jeseň preto vyvoláva v mnohých ľuďoch pocit obavy alebo až strachu. Veď aj v kostole celý mesiac hovoríme len o smrti. A kto by sa už nebál smrti?

V detstve človek počúva množstvo rozprávok o hrdinoch, ktorí sa ničoho neboja. Smelý Nebojsa šiel hľadať do sveta strach, ďalší smelí Martinovia a Kubovia hravo odolávajú aj tým najväčším nástrahám života. A rozprávkoví hrdinovia sa postupne premieňajú na hrdinov románových, ktorí smelo preplavia oceán, prejdú džungľou, alebo sa napokon pasujú s nástrahami sokov a intrigánskych nepriateľov vo večerných filmoch a podvečerných telenovelách.

Samozrejme, strach má rôzne podoby. Všeličoho sa možno báť. No s mnohými „strachmi“ si ľudia dokážu účinne poradiť. Vraj len nepoznanie nepriateľa spôsobuje strach. A asi na tom niečo bude, lebo vďaka vedeckým poznatkom sa bojíme čoraz menej. Strach z duchov už takmer celkom vymizol a ani prírodné javy nás už neprekvapia natoľko ako kedysi. Ale smrť...

Smrť je fenomén, ktorý je ešte stále neprebádaný. Ešte stále o nej veda nič nevie. A práve preto strach z nej ostáva. Aj keď sme už modernou civilizáciou, stále sa bojíme svojho vlastného konca. Bodaj by nie. Veď to nie je len tak. Viete si predstaviť, teraz, kým máte dosť sily na všetko a viete si so všetkým poradiť, že zrazu tu nebudete? Viete si predstaviť ten okamih, že už musíte odísť a nebudete mať čas povedať alebo urobiť niečo, čo ste tak veľmi chceli? Viete si predstaviť, že všetky vaše starosti alebo priority musia ustúpiť bokom, lebo teraz treba ísť???

Je to veľmi ťažká predstava a vždy sa snažím do nej napasovať, keď stojím pri náhrobnom kameni svojich starých rodičov. Bol som pri tom, keď odchádzali. A hoci veľmi chceli žiť, nemohli. Ešte mnoho slov chceli povedať, ale nedalo sa. A pri tom náhrobnom kameni si neraz pomyslím, že ani mne sa raz nebude dať už nič povedať. Ani Tebe!!!

A práve v takej chvíli si uvedomujem silu a hĺbku slov:

„Keby som kráčal hoci temným údolím, nebojím sa zlého, lebo Ty si so mnou; Tvoj prút a Tvoja palica ma potešujú.“

(Žalm 23, 4)

Predsa len sa my – Kresťania – niečím líšime od tých ostatných. Zatiaľ čo oni sa boja smrti, lebo o nej vďaka bezmocnosti vedy nič nevedia, my sa nemusíme báť. Veď vieme, že nás vo chvíli, keď bude treba odísť, sám Ježiš vezme za ruku. A nie len to. Raz, v nebesiach, si povieme všetko, čo sme si tu nestihli povedať. Samozrejme, ak to ešte bude dôležité. Budeme môcť pokračovať v načatých vzťahoch, budeme môcť žiť a radovať sa dosýta. Keď si na to všetko pomyslím, zisťujem, že sa už nebojím. A v takej chvíli sa ma zmocní obrovská radosť, že som Kresťan.







Tento článok si môžete prečítať na webe ŠTEFAN KISS
https://www.stefankiss.sk

Tento článok nájdete na adrese:
https://www.stefankiss.sk/modules.php?name=News&file=article&sid=58