ŠTEFAN KISS

Najmenší učiteľ náboženstva 1
Publikované: Streda, 19.03. 2008 - 11:19:16
Vec:


EPST - 2002

  Na Štedrý večer v roku 1987 kázala naša pani farárka D. Horínková na text Iz 9,5 a hovorila o Vianociach ako o sviatkoch detí. V tejto kázni okrem iného povedala, že od detí sa možno všeličomu naučiť. Vtedy som mal 11 rokov a ako dieťa školou povinné som bol zvyknutý iba na to, že dospelí učili nás - deti. Nebolo mi preto jasné, čomu sa už len od nás - detí možno naučiť.

  Teraz, keď som už sám rodičom zisťujem, že je to naozaj tak. Od detí sa naozaj možno mnohému naučiť, hlavne od tých najmenších. Chcem sa preto s vami podeliť o svoje postrehy a dojmy. Hoci moje rodičovské skúsenosti sú obmedzené zatiaľ len na 18 mesiacov života našej dcérky Radky, a hoci som presvedčený, že sa tá naša dcérka v mnohom podobá deťom vo vašej rodine či okolí, predsa ste možno doteraz niektoré detské prejavy nedešifrovali ako detské "lekcie náboženstva". Učme sa teda spoločne od detí. Veď "čo je svetu bláznivé, vyvolil si Boh, aby múdrych zahanbil; čo je svetu slabé, vyvolil si Boh, aby mocných zahanbil" (1K 1,27).

Lekcia o dôvere

  V našej domácnosti začínajú všetky dni rovnako. Hneď po zobudení vstanem a uvarím našej 18-mesačnej dcérke čaj. Keď to ona zbadá, pribehne ku mne a opakuje: „čaj, čaj“, pričom žiadostivo hľadí na hrnček, z ktorého sa ešte parí. Nadarmo jej s manželkou vysvetľujeme, že hoci je čaj uvarený, nemôžeme jej ho dať. Je horúci a ona by sa popálila. No ak chvíľu počká, čajík vychladne a ona sa bude môcť dosýta napiť. To však málokedy pochopí. Vytrvalo sa domáha svojho, hlasom prechádzajúcim až do plaču. Nech však robí čo robí, horúci čaj jej v nijakom prípade nedáme. Ostáva nám teda už len ju láskyplne pohladiť, v duchu ju poľutovať alebo odpútať jej pozornosť a zaujať ju niečím iným. Spravidla sa to aj podarí, a keď si po chvíli znova na čaj spomenie, je už vychladený.

  Takéto situácie sa počas dňa zopakujú viackrát. Radka zbadá tanier a už by jedla, hoci jedlo je teplé, zbadá, že sa chystáme von a už by šla tiež, hoci ju treba ešte poobliekať. Takáto detská netrpezlivosť sa nám často javí ako úplne nelogická, nepochopiteľná a zbytočná. Veď to, čo chce predsa dostane, len musí chvíľu počkať. Inak by jej to bolo na škodu. Nemôže predsa piť horúci čaj alebo ísť von neoblečená. Čas a energiu, ktorú vynaloží na domáhanie sa toho, čo jej aj tak nemôžeme dať, by radšej mohla využiť napríklad na hranie.

  Iná situácia je pri večernom kúpaní. Kedysi, keď zbadala vaničku plnú vody, hneď by najradšej bola vo vodičke a len ťažko sme jej vysvetľovali, že musí chvíľku počkať, kým ju povyzliekame. Teraz si už na to zvykla. Keď vojde do kúpelne a zbadá pripravenú vaničku, vezme mydlo, položí ho k nej (aby bolo pripravené) a postaví sa k prebaľovaciemu pultíku. Tu čaká na to, že ju zdvihnem, položím naň a začnem ju vyzliekať. Tento čas venujeme spoločnej hre, kedy si ukazujeme a pomenúvame časti tela či oblečenia. Ona je spokojná lebo vie, že napokon skončí v teplej vodičke.

  Čo nám hovorí tento náš malý učiteľ náboženstva?

  Keď sa Radka domáha svojho ranného čaju, hoci je horúci, často si pomyslím, že toto isté robíme aj my nášmu nebeskému Otcovi. Aj my si vezmeme niečo do hlavy a chceme Ho prosbami, plačom, hrozbami, na kolenách, trucovaním či vyjednávaním prinútiť, aby urobil podľa nášho priania. Zároveň však chceme, aby stále pamätal na naše dobro. Ako to ide dokopy? Vo väččšine prípadov nijako. Ak náš nebeský Otec nechce aby sme sa popálili, nemôže nám dať do rúk „horúci čaj“, ktorý by nám ublížil. Dá nám ho však vtedy, keď pre nás nebude nebezpečný.

  Radka si nie vždy uvedomuje, prečo horúci čaj nesmie piť. No my – rozumní dospelí ľudia by sme si mali byť vedomí toho, že ak nám náš nebeský Otec niečo nedáva vtedy a tak, ako by sme to chceli, má to svoju príčinu. My však začneme pochybovať. Pochybovať o Jeho rozhodnutiach, o Jeho dobrote alebo dokonca o Ňom samom. A to je veľmi zle, lebo to nerobí ani malá Radka.

  Pritom nás sám Boh uisťuje o tom, že na nás nezabúda a že dobre vie o tom čo potrebujeme. Prečítajme si len príbeh o vzkriesení Lazara, kde uvidíme, že Ježiš Kristus nešiel k chorému hneď ako sa o ňom dozvedel. (Ján 11,6) Počkal dva dni a potom jeho vzkriesením urobil div ešte väčší ako ten, ktorý by urobil jeho uzdravením. Prečítajme si príbeh o búrke na mori, kde uvidíme, že Ježiš nezačal zachraňovať loď hneď ako zafúkal vietor (Mt 8,23nn). Prečítajme si slová samého Ježiša, ktoré nás uisťujú o Božej starostlivosti (Mt 6,8; 7,7-8; J 14,13-14).

  My sa namiesto toho často podobáme Marte, ktorá vychádza všemohúcemu Ježišovi oproti s výčitkou „keby si bol prišiel skôr...“ (Ján 11,21) alebo učeníkom, ktorí v malej viere zúfalo budia majstra „hynieme!“ (Mt 8,25)

  Tak ako pri večernom kúpaní naša Radka vie, že keď príde čas ocitne sa vo vytúženej vode, dôverujme aj my nášmu Bohu. Spoľahnime sa na Neho a žime v istote, že On – ako náš Otec – dobre vie, kedy nám môže dať „napiť sa čajíku“. Energiu, ktorú často venujeme na vydobíjanie si svojich cieľov vlastnými prostriedkami, ktoré sú aj tak obmedzené, venujme radšej na niečo iné. Takýto postoj dôvery k nebeskému Otcovi nám prinesie duševný pokoj a oslobodenie. Inak totiž škodíme sami sebe. Veď ako má konať nebeský Otec, keď my vytrvalo dupeme a naliehavo žiadame od Neho „horúci čaj“? Ako by ste konali vy?







Tento článok si môžete prečítať na webe ŠTEFAN KISS
https://www.stefankiss.sk

Tento článok nájdete na adrese:
https://www.stefankiss.sk/modules.php?name=News&file=article&sid=49