ŠTEFAN KISS

Poslanie teológie v nových podmienkach pre cirkevnú prácu
Publikované: Streda, 19.03. 2008 - 10:23:11
Vec:


esej - EBF 1994

  Staručká babička Tomková sa nikdy pri pomyslení na prežité časy neubránila hlbokému žalostnému vzdychu. Prežila toho naozaj dosť. Veď pred niekoĺkými mesiacmi dovršila osemdesiatysiedmi rok života. Jej milovaný deduško ju navždy opustil už pred jedenástimi rokmi a ona dúfala, že potešenie z troch synov, ktorých mala, aspoň trochu zmierni veĺký žiaĺ.  . Ale nestalo sa tak. Už o tri roky jej nešťastná autonehoda vzala ďalšiu milovanú bytosť - jedného z troch synov. Ostatní opustili svoje rodné hniezdo, oženili sa, založili si vlastné rodiny a na opustenú mamičku si viac nespomenuli. Babička každý deň netrpezlivo čakala poštárku a nádejala sa, že dostane od synov čolen pozdrav, no mesiace a roky čakania boli márne. Určite by sa so všetkým ĺahšie vyrovnala, keby mohla aspoň navštíviť svoje priateĺky - rovesníčky, trocha si s nimi podiškurovať a tak vyhnať zo srdca smútok a rozptýliť chmúrne myšlienky. Slabnúci zrak i sluch a čoraz nevládnejšie nohy jej však vraveli, že o podobných výletoch môže iba snívať. Opustenej babičke naskakovala husia koža už pri pomyslení na množstvo schodov, vedúcich z jej piateho poschodia na prízemie, a na večne pokazený výťah. Ešte že mala mladú susedku, ktorá jej urobí nákupy. Susedka je však zamestnaná žena a doma má manžela a dve deti, o ktoré sa stará, preto neraz prinesie tašku s nákupom a položí ju na kuchynský stôl so slovami:

 - Nech sa vám páči, babka. Nakúpila som vám, ale už aj musím bežať, takže navariť a upratať si budete musieť sama. Zvládnete to? -

  Babičke neostáva nič iné ako mlčky prikývnuť - pretože nechce byť zaneprázdnenej susede na ťarchu - a pomaly, s vynaložením šetkých síl si navariť a napokon poupratovať. No vždy pri tom pozdvihne oči k nebesiam a tíško vzdychne: "Hospodine, keby sa tak našiel niekto kto by ochotne a rád pomohol..."

  Ani Jožko Imrich, hoci ho netrápi vysoký vek - má iba šestnásť rokov - nepatrí medzi ĺudí, ktorým na tvári žiari radosť a spokojnosť. Ťažký úraz ho pred štyrmi rokmi pripravil o zrak a tým mu pripravil mnoho trpkých chvíĺ. Jožko ostal zrazu sám, opustený, zatvorený medzi štyri steny izby, v ktorej trávi denne dvadsaťštyri hodín. Je odkázaný na pomoc rodičov a súrodencov, a hoci sú oni pomocníkmi neoceniteĺnými, sú pomocníkmi jedinými. K Jožkovi nik nechodí. Nik ho nenavštívi aby mu porozprával čo sa deje v škole, ako si žijú kamaráti alebo ktoré filmi či hudobné skupiny sú práve najúspešnejšie. On sám nemá možnosť nikam ísť, preto je mu vždy nevýslovne ťažko pri pomyslení na rovesníkov, chodiacich bezstarostne do školy, do kina či na výlety alebolen tak túlajúcich sa za večerného súmraku po námestí a uličkách mesta. Trápi ho, prečo cesty priateĺov ani raz nevedú k jeho domu. Obe sestry mu síce pomáhajú pri učení, učí sa doma a raz za rok absolvuje skúšku, ale on by tak rád pocítil, že aj niekto iný - mimo jeho rodiny - má oňho záujem a chce mu pomôcť alebo mu aspoň občas robiť spoločnosť a tak ho potešiť a rozveseliť. Ach, aký by bol šťastný keby mal čolen jediného kamaráta - spriaznenú dušu, ktorý by mu pomáhal, ktorý by ho vodieval na prechádzky i na návštevy a tým by ho vrátil znova do bežného života, a čo je najdôležitejšie, ktorý by ho mal úprimne zo srdca rád. V nádeji, že sa mu snáď splní veĺká túžba, Jožko každý večer pokĺakne a pohliadnuc k nebesiam hlasom srdca volá: "Hospodine, ó všemohúci, prosím ťa, vlož do môjho života takého človeka..."

  Samota trápi aj pána Kuruca. Pred šiestimi mesiacmi si zlomil chrbticu a odvtedy leží bez pohnutia na nemocničnom lôžku. Len málo rokov mu chýba do dôchodku a jeho vekom unavené a zoslabnuté telo znáša zranenie ťažšie. Celý život poctivo pracoval aby uživil svoju rodinu. Tá ho navštevuje raz, niekedy aj dvakrát v týždni. Inak mu spoločnosť robia len pacienti, ktorí sa občas zídu v jeho izbe a v jeho prítomnosti trávia dlhé večery. Kolegovia, s ktorými desiatky rokov pracoval, sa naňho prišli pozrieť len raz a odvtedy už prešlo zopár mesiacov. Ani do budúcnosti nehĺadí pán Kuruc s radosťou, pretože lekári mu povedali, že zlomenina sa veĺmi pomaly hojí, a že bude musieť bez pohnutia vydržať ešte niekoĺko ďalších týždňov. Svoj kríž nesie ťažko ale inej cesty niet. Už šesť mesiacov sa nepostavil na vlastné nohy, už šesť mesiacov nedržal v ruke pohár ani noviny, už šesť mesiacov ani nepohol hlavou. Chvíĺami ho zachváti zúfalstvo, pretože nevie ako využiť voĺný čas, ktorého je zrazu tak veĺa. Každé popoludnie, prežité v opustenosti, pripadá mu ako celá večnosť, každá noc v ňom vyvoláva pocit, že sa nedočká svitania. Už dávno ho prestalo baviť rádio, vyhrávajúce v jeho izbe deň čo deň. Vraví si: "Vari sa tí ĺudia nazdávajú, že mi stačí od rána do večera počúvať rádio a to už pol roka? Vari nikomu z nich nezíde na um, že túžim po blízkosti človeka, ktorý by upútal moju pozornosť niečím novým aby som sa rozptýlil? Vari všetci tí čo ma poznajú na mňa zabudli?" Už dávno sa vzdal nádeje, že ho v nemocnici navštívi priateĺ. Už prestal veriť, že ho znova navštívia kolegovia. Nečaká ich, lebo vie, že neprídu. A tak v zúfalstve a beznádeji len pozdvihne zrak k nebesiam a vydýchne: "Pane môj, Pane môj, prečo ma všetci opustili..."

                       *     *     *

  Keď po dlhej a krutej zime slnko opäť mocnejšie zažiari a rozleje zlatisté lúče po oblohe, vloží do nich nesmiernu silu. Stačí aby jediným takýmto lúčom pohladilo krajinu zaviatu snehom, a hneď sa biela rovina zmení na lúčku, pokrytú zeleným kobercom. Postačí aby druhým svojim lúčom pošteklilo semienka uložené v zemi, zahrialo ich a oni hneď vyklíčia v bielučké snežienky, ktoré svojou krásou vítajú novú jar. Stačí aby tretím lúčom zasvietilo na zimného sedmispáča, ukrytého vo svojom brlohu a on hneď otvorí oči a po zimných mesiacoch, ktoré prespal, vyjde na lúčku, povystiera si skrehnuté údy, zohreje si hnedý kožuch a spokojným radostným bručaním sa teší z toho, že prežil ďalšiu zimu, a že už sa znova môže pustiť za vôňou sladkého medu. K jeho mrmlaniu sa pridávajú vtáčiky, ktorým slnko svojimi lúčmi rozospievalo hrdielka. Ich spev sa nesie krajom a stúpa k výšinám - dolieha snáď až k slncu.

  I človeka žiariace slnečné lúče prebudia, hoci on neprespal chladné dni. Bdel i v čase najväčších mrazov a žil aj v dňoch, keď lesné stráne skveli sa belobou. No teraz začína žiť akosi inak. Aj on cíti, že lúče slnka konajú veĺké dielo. Počuje vtáčí spev, vidí zelené lúčne koberce okrášlené hlávkami snežienok a aj on vie to, čo vie aj ten najmenší lesný chrobáčik a najvyžšie lietajúce vtáča - prišla jar.

  Otvorte len oči a uvidíte sami, aké divy môžu činiť tie zlaté nitky, spúšťajúce sa zo slnka až k nám - na zem. Pristúpte k potôčiku a počúvajte jeho blažené zurčanie, dívajte sa na hladinu rieky, ktorú ešte pred nedávnom zakrýval bieli, aj keď zradný a nebezpečný ĺadový plášť, a v ktorej sa teraz bliští živý obraz neba, občas okrášlený vodnými kruhmi, vyvolanými chvostikmi šantiacich rybiek a žabiek alebo kameňmi hrajúcich sa detí. Tak vidíte sami, ako to vyzerá keď všetko živé začína "žiť". Potom mi iste dáte zapravdu, že slnko na oblohe dokáže zohriať a tým prebudiť k životu takmer všetko.

  Otvorte však oči ešte lepšie. Čo vidíte? Ak nič, zložte si z očí okuliare, možno ružové, možno tmavé, a pozrite sa znova. Teraz by ste už mali vidieť aj to, čo som zazrel ja, keď som naširoko otvoril oči. Zbadal som totiž, že slnko, hrdo sa prechádzajúce po belasej oblohe a hĺadiace z výšky na celý svet, predsa len nemôže zohriať všetko. I keď svojim teplom ohrialo chladnú zem a vlialo život do žíl obyvateĺov lesov, výšin i vôd, jeho lúče nestačia na zohriatie toho, čo snáď najviac túži po teple - po jasnom hrejivom lúči. Mocné slnko nemá moc zohriať ĺudské srdce. Pohliadnite len napríklad na takú babičku Tomkovú, na Jožka Imricha alebo na pána Kuruca. Zbadali ste, že ich hlasy sa nepridávajú k vtáčiemu spevu a ich zraky nie sú upäté s radostnou vďakou k modrým výšinám? Postrehli ste, že k srdcu babičky, Jožka i pána Kuruca, no i k srdcu mnohých, im podobných ĺudí, neprenikla ani tisícina z toho,čo zalialo koruny stromov či poĺné cestičky? Vidíte, že ich hruď ani zďaleka nenaplňa to, čo pociťujete v hrudi vy?

  Snažil som sa prísť veci na koreň. Chcel som zistiť v čom to väzí, že v niektorom srdci sa rozleje dlho očakávané teplo a v inom nie, hoci slnko zo svojich výšav rovnakou mierou meria lúče každému. Zaumienil  som si stoj čo stoj zodpovedať otázku, ako je možné, že vaše i moje, skrátka naše, srdcia slnko zohreje a srdce Jožka Imricha nie. A je to slastné teplo v našom vnútri vôbec dielom slnka?

  Prebdel som mnoho dlhých nocí. Neraz by ma neželané oko mohlo zazrieť pri písacom stole, s podopretou hlavou, pohĺadom upretým kamsi do neznámej diaĺky, pohrúženého do hlbokých úvah. V mysli som často riešil ten zložitý príklad života, príklad tepla a čistej úprimnej radosti. Prerátal som ho nespočetne veĺakrát a výsledok bol vždy ten istý, vždy rovnako nečakaný a prekvapujúci až zarážajúci. Dospel som totiž k riešeniu, ktoré vyvrátilo moje doterajšie presvedčenie. Naše srdcia nezohrieva slnko, ktoré možno zazrieť ak človek trocha zdvihne hlavu. Slnko, to hrdé slnko - ten nebeský páv - nemá zásluhu na našej rozkoši srdca. Žeby sa mýlili všetky tie prísne panie učiteĺky, ktoré s prísnou tvárou, s okuliarmi zvýrazňujúcimi ich múdrosť, stojac pred tabuĺou tvrdili mi opak? Žeby klamali všetky tie učené knižky, písané skúsenými a vzdelanými vedcami a umelcami, čítané a kontrolované kritickými redaktormi, vydávané spoĺahlivými vydavateĺstvami a predávané serióznymi kníhkupcami? Žeby sa zmýlil celý svet?

  Strašné poznanie. To, čo som až doteraz pokladal za neodškriepiteĺnú skutočnosť, obrátila narubi jediná otázka - jediný matematickoživotný príklad, ktorého výsledok sa len jedinou, zdanlivo malichernou a predsa tak významnou maličkosťou líšil od výsledku očakávaného. Naše srdcia blahým teplom nezoviera slnko ale - Slnko.

  Oj, ako nesmierne by sa zmýlil ten, kto by si snáď pomyslel, že otázka, na ktorú som tak dlho hĺadal odpoveď, stala sa už zodpovedanou. Práve naopak. Každá otázka je ĺahká, keď človek pozná na ňu odpoveď. No kým tú odpoveď nájde, môže naozaj iba bdieť po nociach a hĺadieť do prázdna. A ja som ešte stále odpoveď nepoznal. Ba naopak. Galimatiáš v mojej hlave sa zväčšil. Nech som totiž listoval v pamäti na stránkach ktorejkoĺvek učebnice a ktoréhokoĺvek poznámkového zošita, nikde som nenašiel ani tú najmenšiu zmienku o Slnku. Nech som vybral zo svojej, priateĺovej, školskej ba univerzitnej knižnice hociktorú encyklopédiu alebo hociktorý slovník, nikde nebolo heslo "Slnko". Všade len poučky, posmievajúce sa človeku, ktorý ich čírou náhodou neovláda odpredu i odzadu, vzorce, namyslené na svoj preveĺký význam, príslovia, porekadlá a pranostiky, chváliace sa svojou zdanlivou stopercentnou pravdovravnosťou. Vraj "Viac hláv, viac roz..." kričalo na mňa zo stránok knižky nafúkané príslovie, neschopné dokončiť, pre smiech, ktorým sa zadúšalo pri pohĺade na moje zúfalé a predsa márne hĺadanie Slnka. Možno malo aj pravdu ono naduté príslovie, ale povedzte, dajte svoje hlavy dokopy s tou mojou a odpovedzte! Počuli ste už niekedy o Slnku? Viete vari čo je to za teleso a kde ho možno vidieť? Tak vidíte. Ani naše spojené rozumy nenašli odpoveď na túto stručnú a jasnú otázku, hoci človeka do šialenstva privádza jej jednoduchosť. Veď sa skladá len zo štyroch slov, používaných každým človekom toĺkokrát denne, koĺko má vlasov na hlave. A predsa mi nik nezodpovie tú zúfalo stručnú otázku - Čo je to Slnko.

  Kráčam si v jedno príjemné nedeĺné ráno takmer vyĺudneným mestom a vdychujem svieži vzduch. Rozplývam sa pri pohĺade na koruny stromov, posypané už drobnými bielimi kvietkami i na pozemskú dúhu neďaleko mojich nôh, dúhu vytvorenú rozkvitnutými a všetkými farbami hrajúcimi záhonmi tulipánov. Vychutnávam úžasné ticho na prázdnych uliciach, do ktorého zaznieva len bzukot čiperných včielok, pracujúcich, usilovne opeĺujúcich, nepoznajúc piatku ani sviatku - nepoznajúc nedele. Náhle to slastné ticho čosi preruší. Zvuk, dosť hlasný, no predsa nerozoznateĺný. Aj keď vtrhne do môjho obrazu jarno-letnej prírody, ktorý som vychutnával, nenaruší ho. Ba práve naopak. Až príliš ladí  s včelím bzučaním. To si už vravím, že musím zistiť, čo to za záhadný hlas. Kráčam teda za ním, počúvam, snažiac sa zachytiť odkiaĺ prichodí tá krása. Zrazu sa ocitnem pred zvláštnou budovou, týčiacou sa do výšky. Ďalej ísť nemožno - som teda na mieste. Tú budovu som dobre poznal. Často som okolo nej kráčal, no jej zamknuté dvere vždy vyvolávali vo mne len pocit pochmúrnosti a opustenosti. Nikdy som tu nezazrel živej duše. No dnes, v nedeĺné ráno, keď jej večne zatvorená brána bola zrazu dokorán, dnes, keď som dnu zazrel chrbty ĺudí, mal som dojem, že ma volá k sebe. Zdalo sa mi, že na mňa volá: "Nestoj tam, poď dnu!" A ten nádherný zvuk, ktorý ma sem priviedol, to bol spev. Srdečný a uvoĺnený spev duší, znejúci spolu s mohutným a predsa nežným hlasom organu.

 - Čo je to? - spýtal som sa okoloidúcej ženy, ukazujúc rukou k záhadnému stavaniu.

 - Neviete? - začudovala sa žena - Zrejme nepochádzate z nášho mesta. To je predsa evanjelický kostol. Práve majú Bohoslužby. -

  Slová pozvania, znejúce v mojich ušiach srdca, boli také mocné, že už som aj stál vo verajách a podvedome úctivým pohĺadom hĺadel na oltár, postavený vpredu, a na muža namaĺovaného na obraze na ňom. Díval sa uprene na mňa. Hoci kráčal po poli a v plášti mal nasypané semienka, ktoré druhou rukou rozhadzoval po zemi, predsa akoby na okamih zastal a nie len ústami, ktorých slová som počul kdesi vnútri, ale i prívetivým pohĺadom a celou svojou láskavou tvárou i svojim zjavom mi vravel: "Vitaj u mňa. Prečo stojíš vo dverách? Vojdi a posaď sa. Buď mojim hosťom, srdečne ťa pozývam." Po skončení Bohoslužby som sa ešte raz obzrel k môjmu hostiteĺovi a z jeho tváre som čítal: "Príď aj nabudúce." no ja som si ani plne neuvedomil význam týchto slov. Ani som si neuvedomil čo mi vraví. V ušiach mi ešte stále znela veta, ktorú som počul z úst kňaza. Bola to veta, ktorá ma ohromila. Bola jednoduchá, skladala sa iba zo štyroch slov, a predsa mi vyrazila dych. Tá veta znela: "Kristus je naše Slnko."

  Povedal som si, že musím zaraz navštíviť toho kňaza a spýtať sa ho, aké Slnko je Kristus. Urobil som to, a tu som sa dozvedel všetko o Ježišovi Kristovi a jeho vykupiteĺskom diele, o Hospodinovi a jeho láske a milosti a o Duchu Svätom, ktorý naplňa srdce človeka.

 - To je teológia. - povedal kňaz napokon - Tá nás učí spoznávať nášho Boha a žiť s ním. -

  Dostal som aj Bibliu - tú učebnicu teológie - učebnicu kresťanského života, ktorú napísal sám Pán. Už viem všetko to, čo moji bratia a sestry v Kristu. Už chápem, ako dokáže Boží Duch osvietiť ĺudské srdce. Už viem, čo znamená žiť s Bohom. Našiel a spoznal som Slnko. Ale ešte stále ma trápi otázka, prečo to Slnko žiari len v mojom srdci. Prečo nezasvieti v srdci babky Tomkovej, Jožka Imricha či pána Kuruca? A prečo toto Slnko, ktoré teraz poznám aj ja, neožiarilo ma pred časom? A i keď milujem Boha i Bibliu, predsa sa neubránim otázke - načo je teológia, ktorá neprekročí múri Chrámu? No len povedzte! Ležali ste už v nemocnici alebo boli ste v situácii nevidiaceho? Ja nie. Ale poznám pána Kuruca i Jožka a nazdávam sa, že viem, čo im chýba. Aj vy ste na to prišli? Oni totiž nemôžu prísť do Božieho Domu a oddať tam srdce Bohu. Oni nemajú možnosť stretnúť sa s Pánom cez Bibliu alebo pravého kresťana. Ani ja som netušil, že niekde svieti také mocné Slnko, aké ma hreje teraz.

  Ani neviem ako som sa na fare zoznámil s pánom Jánom Ámosom Komenszkým, ktorý mi veĺa hodín rozprával o labyrintesveta a raji srdca. Rozprával mi o tom, ako hĺadal spoločenstvo dobrých a milujúcich sa ĺudí, no všade kde prišiel sa o láske a dobrote iba hovorilo. Až dovtedy usilovne hĺadal, kým nestretol človeka, ktorý mu ukázal cestu a dal mu okuliare, aby nimi videl do srdca ĺudí. Až potom našiel spoločenstvo, v ktorom jeho členovia žili vo vzájomnom bratstve a sesterstve, vo vzájomnej láske a pomoci.

  Pri rozprávaní pána Komenszkého som sa spýtal sám seba, a teraz by som sa rád spýtal aj vás, ku ktorému z tých dvoch spoločenstiev by sa dala priradiť tá - už môžem vďaka Pánu Bohu povedať - naša evanjelická cirkev.

  Keby ste sa vydali na potulky po cirkevných zboroch, ako to kedysi urobil pán Komenszký a ako som to potom urobil aj ja, a keby ste počúvali kázne našich evanjelických farárov, sami by ste prišli na to, že by radi patrili do tej druhej skupiny. Niet sa čo diviť. Aj my - kresťania - by sme radi žili životom, akým dokázali žiť ĺudia stovky rokov pred nami. Aj my by sme chceli žiť tak, aby sme ohúrili nejakého súčasného pána Komenzského, ak by k nám prišiel, a aby sme mu ukázali, že vieme žiť tak, ako nás to učil Pán Ježiš Kristus.

  Z ničoho nič som si spomenul na príslovie, ktoré sa mi kedysi, keď som v slovníkoch a encyklopédiách hĺadal heslo "Slnko", vysmievalo a zadúšajúc sa smiechom z knižky na mňa volalo: "Viac hláv, viac roz..." A zasa som prebdel zopár nocí a zasa som nehybne sedel za písacím stolom. V hlave mi vírila jediná otázka. Chcel som, veĺmi som chcel prísť na to, ako dosiahnuť, aby naša evanjelická cirkev bola spoločenstvom príkladným pre ostatných ĺudí. Ako dosiahnuť, aby naši kresťania pamätali aj na svojich starých či chorých alebo opustených bratov a sestry, a aby oni boli tými, ktorých babky či dedkovia ale aj ostatní osamelí ĺudia márne čakajú. Či by sa babka Tomková nepotešila, keby ju jedného dňa navštívili sestry z cirkevného zboru a povedali:

 - Babka, prišli sme vás navštíviť, pomôcť vám s upratovaním i varením, a ak chcete, aj z Biblie vám prečítame. -

  Či by sa z nešťastného Jožka nestal najšťastnejší človek na svete, keby pri jeho dverách zazvonil mladý brat zo zboru a povedal:

 - Ahoj, Jožko, ako si žiješ? Prišiel som Ti troška porozprávať o svete. Poviem Ti čo len budeš chcieť. Ale vieš čo? Nebudeme tu. Vonku je krásne, tak poď, vezmem ťa na prechádzku do mestského parku. Alebo by si rád niekoho navštívil? -

  Či by sa nevytratilo zúfalstvo z duše pána Kuruca, keby sa v jedno popoludnie v jeho izbe objavil brat či sestra z cirkevného zboru a riekol by:

 - Pán Kuruc, ako sa máte? Prišli sme vám skrátiť dlhé chvíle aby ste sa už toĺko nenudili. Len sa pýtajte, povedzte, o čom vám máme rozprávať? Alebo ak chcete, prečítame vám dnešné noviny, dobre? -

  Možno by sa nejedna slza zaskvela v oku týchto našich blížnych, keby sme aj im odniesli z tých Slnečných lúčov, po ktoré si môžme nedeĺu čo nedeĺu prísť do Božieho Chrámu. Ach, akí by len boli šťastní. Len ako na to?

  Už som neriešil matematický príklad aby som našiel riešenie. Som presvedčený, a vy mi iste dáte za pravdu, že také čosi možno dosiahnuť len výchovou. Výchovou skrze Bibliu a teológiu. Preto teraz mám chuť zvolať:

 - Tvojou úlohou, milá teológia, je vychovať svojich. Vychovať ich skrze odkaz Pána Ježiša. A tak uč! Vychovávaj ich! Zvestuj im Pánove slová, aby sa naučili správne žiť! Aby sa naučili myslieť aj na svojich blízkych a aby podĺa vôle Hospodinovej žili aj pre nich. Milá teológia, nesmieš hlivieť, lebo potom sa ti tvoji rozprchnu ako ovce a ťažko ich zasa nájdeš. Pilne pripomínaj slová Božie a uč svojich, aby neboli len poslucháčmi, ale aj vykonávateĺmi Božieho slova. Aby si ho nenechali pre seba, ale šírili ho, a tým sami slúžili Pánovi a pomáhali Tebe. Vychovávaj si z nich pracovníkov, lebo tých je málo, hoci žatvy mnoho. Nauč ich cítiť, že aj keď oni majú v hrudi teplo, iný tam môžu mať mráz. Preto napokon pošli ich, milá teológia, aby odniesli aj tým druhým to, čo majú sami, aby sa podelili s nimi o to čo vlastnia, aby sa tak podieĺali na tom, že aj na nich zošle hrejivé lúče šťastia a radosti to všemocné Slnko! -







Tento článok si môžete prečítať na webe ŠTEFAN KISS
https://www.stefankiss.sk

Tento článok nájdete na adrese:
https://www.stefankiss.sk/modules.php?name=News&file=article&sid=40