ŠTEFAN KISS

Zdraví a chorí
Publikované: Utorok, 18.03. 2008 - 13:58:55
Vec:


Marek 2, 15-17



Potom sedel (Ježiš) v jeho dome za stolom a mnohí colníci a hriešnici prisadli si k Ježišovi a k Jeho učeníkom, lebo mnoho bolo tých, čo Ho nasledovali. Keď zákonníci zo skupiny farizejov videli, že je s hriešnikmi a colníkmi, povedali Jeho učeníkom: Prečo je s colníkmi a hriešnikmi? Keď to Ježiš počul, povedal im: Nepotrebujú lekára zdraví, ale chorí; neprišiel som volať spravodlivých, ale hriešnych.“ (Marek 2,15-17)

Bratia a sestry v Pánu!

            V posledných rokoch sa na Slovensku stali veľmi obľúbenými mexické telenovely. Aj keď ich dej je dosť nereálny a pritiahnutý za vlasy a o ich umeleckej hodnote sa vedú nekonečné diskusie, predsa v nich môžeme nájsť zopár momentov, v ktorých by sme sa od ich hrdinov mohli niečomu aj priučiť: úcta ku kňazskému stavu, rešpektovanie manželstva uzavretého pred Bohom, vážnosť prísahy, vratnosť intrigovania a odsudzovania. Hlavne to posledné neraz sprevádza celú dejovú líniu seriálu. Z chudobnej Esmeraldy, Kristíny či Rosalindy sa vykľuje dcéra milionára, zatiaľ čo o nafúkaných Tamarách, Fridách či Lorenách vyjde najavo, že majú pochybný pôvod.

            Nie žeby pôvod človeka bol rozhodujúci pre jeho kvalitu, no patrí medzi tie banality, ktorými sa často necháme zaslepiť, keď si utvárame mienku o človeku. Pýtame sa: kto sú jeho rodičia? Čím sa živí? S kým sa stretáva? Ako sa oblieka? A ak odpovede nie sú v súlade s naším vkusom, vyriekneme tvrdý ortieľ odsúdenia. My – tí slušní, s dobrým pôvodom, dobrou prácou a dobrými priateľmi. Pritom takéto správanie je totálne farizejské. A hoci si to nepripustíme, sme takí istí ako oni – tí farizeji, na ktorých tak radi nadávame.

            Farizeji si o sebe mysleli, že sú zbožní, že sú duchovnou elitou národa, že sú vzorom pre ostatných. Iba s pohŕdaním sa pozerali na tých, ku ktorým Ježiš vošiel dnes na návštevu. U colníka Matúša sa zhromaždili všetci jeho kamaráti colníci, ich „ľahké“ družky a pochybní priatelia. Už otázka, ktorú farizeji vyslovili naznačuje to veľké pohŕdanie voči všetkým týmto ľuďom. Veď colníci boli obyčajní zdierači a tie ich družky... samá bezbožnosť a hriech. Ako môže Ježiš sedieť za stolom s takýmito?

            Ježiš odpovedá známym výrokom o zdravých a chorých; o spravodlivých a hriešnych. Na prvý pohľad tu stoja proti sebe dve skupiny. Hneď je nám jasné, že pod tými chorými a hriešnymi Ježiš myslí svojho hostiteľa Matúša a jeho priateľov. Dalo by sa to pochopiť. Veď nebeský lekár – Ježiš Kristus – stoluje so svojimi chorými.

Kto sú však tí zdraví a spravodliví? Sú to vari farizeji, s ktorými Ježiš nestoluje lebo to nepotrebujú? Naoko by táto Ježišova filigrantská odpoveď mohla farizejom vnuknúť takéto presvedčenie. No my dobre vieme, že v Ježišových rečiach sú neraz aj oni oslovovaní, napomínaní a vyzývaní k náprave. Sú presne takí istí ako colníci a ich družky. Pred Ježišom tu teda nestoja dve skupiny – hriešnych colníkov a spravodlivých farizejov. Je len jedna skupina – rovnakých hriešnikov.

            Pred Ježišom Kristom boli a aj sú všetci hriešni. Rozdiely, na ktorých si my – ľudia tak zakladáme sú v božích očiach úplne malicherné, pretože nie sú kritériom pre posudzovanie. Zatiaľ čo my súdime podľa vzhľadu, zamestnania či pôvodu, Boh súdi podľa sily viery a skutkov vyplývajúcich z nej. A tu už vidíme rozdiel nie len v mexickej telenovele, kde bohatí ľudia z „dobrých“ rodín intrigujú, zatiaľčo chudobní žijú poctivý život, ale aj v samej Biblii, kde syn pastiera svíň stal sa vyvoleným kráľom, kde chudobní rybári konali apoštolskú prácu, a kde syn tesára spasil svet. Nenadarmo apoštol Jakub píše, že chudobných v očiach sveta si Boh vyvolil, aby boli dedičmi Božieho kráľovstva. (Jk 2, 1-7)

            Ak teda chceme niekoho posudzovať, treba nám zabudnúť na svetské kritériá a hľadieť na človeka Božími očami. Dokážeme to vôbec? Máme možnosť a právo hodnotiť vieru človeka? Vieme nazrieť do jeho vnútra a vidieť čo prežíva? Nie, to nemôžeme. Preto nám Biblia slovami Pána Ježiša Krista odporúča nikoho neposudzovať. (Mt 7, 1-5) Jediné čo môžeme je zhodnotiť ľudské slová alebo skutky. Farizeji však nerobili len to. Oni colníkov a im podobných ľudí skutočne odsudzovali a prejavom toho bolo, že sa odmietali s nimi spoločensky stýkať. Zabudli, že sami sú rovnako hriešni, a že patria do tej istej skupiny ako Matúš a jeho priatelia. Sú rovnako chorí a hriešni.

            Predsa však z prečítaného textu cítiť, že medzi colníkmi a farizejmi nie je spojivo, ktoré by ich ako rovnakých hriešnikov dávalo do jednej množiny. Cítime, že sa jedni od druhých odlišujú. A je to naozaj tak, hoci rozdiel nie je v ich miere postihnutia chorobou hriechu, ale v ochote liečiť sa. Matúš a jeho priatelia sú totiž tí, ktorí si uvedomujú svoju hriešnosť, a preto si sadajú za jeden stôl s lekárom. Farizeji, hoci rovnako chorí, si to nechcú priznať a radšej sa vyhýbajú nie len nakazeným pacientom, ale aj samému lekárovi.

            V mojom, a iste aj vašom, okolí je mnoho takých ľudí, ktorí sa odmietajú liečiť napr. z civilizačných chorôb. Povedia: Vysoký tlak? Ischemická choroba srdca? Kôrnatenie ciev? To má dnes každý. Načo sa tráviť liekmi? Umrieť predsa aj tak raz musím. Títo ľudia odmietajú lieky, odmietajú lekára, odmietajú akúkoľvek starostlivosť o svoje zdravie. Žiaľ, neraz ich život potom naozaj končí o čosi skôr ako by mohol, ak by boli voči sebe zodpovednejší.

            Hriech je tiež smrteľná choroba. Tu však nehrozí iba tá časná, ale najmä tá večná smrť. Ale my sa nemusíme báť, pretože žije lekár, ktorý ju dokáže vyliečiť. Nesmieme však zaujať postoj ako oní nezodpovední jednotlivci. My musíme nášho lekára počúvať, riadiť sa jeho radami a byť stále v Jeho blízkosti, aby nám bol vždy na blízku.

            Takýmto postojom sa začneme podobať Matúšovi. Nie žeby sme sa mali stať vyvrheľmi spoločnosti, ale budeme si uvedomovať svoju chorobu zvanú hriech a budeme počúvať nebeského lekára. V opačnom prípade by sme sa podobali farizejom, ktorí vo svojom prehnanom sebavedomí zahodili liek a ukrižovali lekára. A to nesmieme. Veď ide o náš život.

            Preto si namiesto snahy posudzovať niekoho a hovoriť o ňom nepekné a povýšenecké slová radšej vždy uvedomme, že sme všetci na jednej lodi tak, ako boli colníci a farizeji: všetci hriešni a všetci smrteľne chorí. Niekto možno svoju chorobu duše dáva viac najavo zvláštnymi slovami či skutkami, niekto možno chce vyzerať zdravo, a tak sa tvári sebavedome a povýšenecky. Niekto možno zúfalo hľadá liek, avšak na nesprávnych miestach a u nesprávnych ľudí, iný zasa žije v domnení, že to prejde, a venuje sa spokojne záľubám a rozkošiam. Ale chorí sme všetci. A je len jeden lekár. A tak sa navzájom nijako neodsudzujme a nerobme sa zdravými a bezchybnými, lebo napokon sa aj tak všetci stretneme v jednej čakárni a možno sa na rad dostaneme medzi poslednými.

Amen







Tento článok si môžete prečítať na webe ŠTEFAN KISS
https://www.stefankiss.sk

Tento článok nájdete na adrese:
https://www.stefankiss.sk/modules.php?name=News&file=article&sid=24