ŠTEFAN KISS

Už aby bol koniec
Publikované: Piatok, 01.06. 2012 - 00:00:00
Vec:




Vstúpili sme do mesiaca, v ktorom táto veta zaznieva mimoriadne často. Pred nami je vízia leta, dovoleniek, prázdnin. Deti sa nevedia dočkať konca školského roka, rodičia a učitelia tiež. Tí, ktorých sa školský svet priamo netýka, si zasa maľujú pred očami letné radovánky pri mori či vo vlastnej záhrade a v duchu ženú hodinky, aby čo najskôr odbili koniec pracovnej doby či obdobie pracovného vypätia a odštartovali dni voľna.

Kto by netúžil po voľne, kto by sa nechcel zbaviť toho, čo ho ťaží, znepríjemňuje mu život alebo ho nejakým iným spôsobom ničí? Samozrejme, rôznych ťažôb a trápení máme veľa. Ale práve veta „Už aby bol koniec“, ktorú aj ja často v mesiaci jún počujem, ma priviedla k otázke, či sú to naše povinnosti, ktoré nám strpčujú život.

Nedávno som sa zadíval na film Juraja Jakubiska Tisícročná včela. Kedysi som v rámci stredoškolského povinného čítania trochu prenikol do vojnových rokov a očami Mila Urbana hľadel na hrôzyplné udalosti, ktoré sa vtedy odohrávali, ale teraz ma na onom filme zaujalo čosi iné: obdivoval som vtedajší ľud, ako dokázal všetky tie hrôzy vydržať. Pojmy ako „národnostný útlak“, „strata blízkych“, „hrôzy vojny“, ktoré sme na hodinách slovenskej literatúry 20-teho storočia bežne používali, mi nehovorili toľko ako teraz, keď som dospel, založil vlastnú rodinu a obklopil sa ľuďmi, na ktorých mi naozaj záleží. Tu vidím v Jakubiskovom filme otca, ktorému pred očami umiera syn, skolený nepriateľskou guľkou. Hľadím na scénu, v ktorej rodina v požiari prichádza o všetok majetok a nešťastný otec si vešia slučku okolo krku. Všímam si utrpenie a strach v očiach rodičov, ktorí odprevádzajú svojich synov na front a netušia, či ich ešte niekedy uvidia. Moje rodičovské srdce je zovreté obrovským strachom a bolesťou už len pri predstave, že by som niečo také mal ako otec prežívať. Myšlienku ani nechcem doviesť do konca, pretože ma desí. Chvála Bohu, ani to nie je potrebné, pretože žijeme v mierových časoch a záverečné titulky ma vrátia do reality a pripomenú, že to všetko bola iba predstava – fiktívny pohľad na svet, ktorý však kedysi bol reálny a ľudia v ňom skutočne trpeli – neznesiteľne, bolestivo a dlho. „Kedy sa to už skončí“ volala k nebu ktorási matka, ktorá klesala na kolená pod ťarchou bolesti zo straty oboch detí. „Kedy sa to už skončí!!!!“ znel mi dlho v ušiach ten výkrik, ktorý bol naplnený všetkou tou bolesťou, utrpením a beznádejou a o to viac opodstatnenou túžbou po konci.

Tento zážitok ma utvrdil v tom, čo som aj predtým tušil a vedel – že my – ľudia 21. storočia – našťastie vôbec nevieme čo je skutočné utrpenie. Ak aj znášame niečo veľmi ťažko, je to len náš subjektívny pocit, pretože sa nevieme zmieriť s tým, že máme povinnosti, že máme nad sebou niekoho nadriadeného, že žijeme v spoločnosti iných ľudí a tak svoju povinnosť vnímame ako bremeno, príkaz šéfa ako terorizovanie, blízkosť suseda ako obmedzovanie. Z objektívneho hľadiska to však nie sú situácie, ktoré by nám navodzovali reálne utrpenie – samozrejme pokiaľ nie sme šikanovaní, zneužívaní, vydieraní alebo inak týraní, čo sa reálne môže diať a prejavuje neraz aj psycho-somatickými ťažkosťami – psychickými poruchami, fyzickými problémami, nevoľnosťami, modrinami a podobne. Áno, to je reálne utrpenie, ale ja teraz nemyslím na to. Teraz myslím na tých, ktorí „trpia“ úplne neškodne a nevinne, spravidla iba vďaka svojej lenivosti, nezávislosti či privysokému sebavedomiu. Takí ľudia skutočne nevedia, čo je utrpenie.

Boh  nám dáva mnoho darov, medzi ktoré patrí aj mier v našej krajine, hmotný blahobyt, sloboda myslenia či prejavu, sloboda náboženského vyznania alebo sloboda v zhromažďovaní sa. Ach, ako veľmi naši predkovia bojovali za to, aby toto všetko mali, no nedočkali sa toho v takej miere, ako to máme my dnes. A my? Nám je to často ešte vždy málo a cítime sa zle, cítime sa neslobodní a nedocenení.

Príčina? Zleniveli sme. Náš súčasný blahobyt nás rozmaznal, takže nám je vždy málo a nevážime si to, čo máme. Pokukujeme po métach, ktoré sú pre nás nedosiahnuteľné a myslíme si, že ak by sme vystúpili o krôčik vyššie, bolo by už všetko v poriadku. Ale nie je to tak. Veď oproti našim predkom v časoch národného prebudenia, žijúcim síce v mieri ale v náboženskom a národnostnom útlaku sme síce vystúpili o veľký kus, ale sme možno oveľa menej šťastní. Všetko to, čo máme vďaka Bohu, Božej láske a milosti i vďaka utrpeniu našich predkov, berieme ako úplnú samozrejmosť a najmenšia požiadavka nás nadmerne zaťaží, takže nespokojne vzdycháme: „Už aby bol koniec“.

Východisko? Jednoduché! Zmeniť pohľad na svet a seba. Brať to, čo je, ako dar a výsadu oproti tým, ktorí to nemali a nemajú (a je ich naozaj veľa). Zmieriť sa s tým, že pre fungovanie spoločnosti musí byť nastolený nejaký systém poriadku, zmieriť sa s tým, že niekto je vyššie a niekto nižšie, zmieriť sa s tým, že pre zdarné napredovanie celej spoločnosti a teda i mňa v nej je potrebné vynaložiť nejakú námahu. Ak zmeníme svoj pohľad z kritického a nepriateľského na vďačný a priateľský, bude výsledkom pokoj a spokojnosť, ktoré sa vkradnú do nášho srdca napriek tomu, že musíme ráno vstať a ísť do práce. Zrazu zistíme, že nám to prináša aj veľa dobrého, že možno práve vďaka tomu sme obohatení o nové skúsenosti, stretnutia či vedomosti a že tak, hoci si to ani neuvedomujeme, stále rastieme. Aj potom sa budeme tešiť na oddych, ale naše „Už aby bol koniec“ nebude mučenícko-trpiteľské ale iba unavené, no vďačné.







Tento článok si môžete prečítať na webe ŠTEFAN KISS
https://www.stefankiss.sk

Tento článok nájdete na adrese:
https://www.stefankiss.sk/modules.php?name=News&file=article&sid=177