ŠTEFAN KISS

S deťmi aj o smrti
Publikované: Utorok, 01.11. 2011 - 00:00:00
Vec:




            O čom všetkom možno s deťmi hovoriť? O rozprávkach, o škole, o počítačoch, s dievčatami o najnovšej móde, s chlapcami o technike. Ale čo náročnejšie témy ako život, viera, medziľudské vzťahy či odpustenie? Poviete si, že to je pre deti ťažké. Opak je však pravdou. Už dávno som dospel k názoru (a nedávne prečítanie istej knihy od nemeckej psychologičky Jiřiny Prekopovej mi moju domnienku potvrdilo), že život nie je v skutočnosti taký zložitý, akým ho robíme my sami. Naši starí rodičia, ako aj jednoduchí ľudia v krajinách tretieho sveta veľkú vedu zo života nenarobia. Ale my, čím sme vzdelanejší, tým viac všetko analyzujeme, nad všetkým špekulujeme a všetko rozpitvávame z toľkých hľadísk až sa nám zdá, že takú ťažkú vec ako je život či viera deti nemôžu pochopiť. Ale nenadarmo sa vraví, že najväčšie pravdy hovoria blázni, opití a deti. Deti hľadia totiž na svet a život priamo, bez rôznych odtieňov emócií a nálad. Im je všetko jasné: toto je môj kamarát, toto nie. Toto chcem, toto nie. Toto smiem a toto nie, ale predsa to skúsim. Na naše zákazy a príkazy často reagujú prostou otázkou "prečo?" na ktorú vlastne ani nevieme odpovedať, ak si len nechceme pripustiť, že pre naše vlastné pohodlie.

            A čo témy ako smrť alebo spasenie? Raz som sa zúčastnil jedného školenia pre pracovníkov s deťmi, kde školiteľ tvrdil, že deti ešte smrti nerozumejú. Aj tu si však myslím: omyl. Veď sám som od svojich detí dostal nespočetné množstvo priamych otázok na tému smrť. Hoci sa s ňou ešte nestretli v reálnom živote, dokáže ich rozľútostiť smrť rozprávkového hrdinu a vedia, že smrť existuje aj v skutočnom svete. Uvažujú o nej, hádajú či bolí alebo nie, špekulujú, čo sa asi môže diať po nej. Aké je úžasné, ak sa zrazu deti majú možnosť dozvedieť o tom, že po smrti naozaj niečo existuje, že tam existuje život vo večnej radosti a pokoji. Akú výhodu majú deti, ktoré takúto dobrú správu počujú od veriacich rodičov, kňazov v kostole či od učiteľov náboženstva. Je to úplne iné ako keď človek bez viery svojmu dieťaťu povie to plytké: "Odišiel k Ježiškovi". Nie že by to nebola pravda, ale je to príliš málo.

            Moja manželka mi neraz opisuje, s akým nadšením deti na besiedke počúvajú rozprávania o nebeskom kráľovstve, ako im žiaria oči pri predstave večného blaha, radosti a pohode. Je to dôkaz toho, že také niečo chcú zažiť, že už teraz poznajú význam pojmu starosť, trápenie, úzkosť či strach a vedia si predstaviť, že sa toho raz a navždy zbavia. A ich túžba je o to vrúcnejšia, o čo menšie je odhodlanie podeliť sa o svoje starosti s rodičmi. Ak nám však naše deti nič nepovedia, vôbec to neznamená, že ich nič netrápi, že nad ničím neuvažujú. Možno sa len boja práve toho, že im na ich otázku či problém odpovieme slovami: "Tomu ešte nerozumieš" alebo "To je len hlúposť". Možno sa boja toho, že ich problém zbagatelizujeme a ponecháme ich v ňom naďalej samých.

            Ale ich úvahy a otázky dokážu prekvapiť. Mňa prekvapila moja dcérka otázkou: "Oci, čo ak sa ja do toho Božieho kráľovstva nedostanem?" Bol to okamih, v ktorom som si uvedomil, že radosť z predstavy Božieho kráľovstva je iba jedna strana mince. Hľa, ani som si neuvedomil, aká desivá otázka môže strašiť detské srdiečko. Ale bola tu a bolo ju treba zodpovedať. Našťastie som ju mohol potešiť rozprávaním o tom, že Pán Ježiš vzal na seba naše viny a teda, že my už nebudeme súdení podľa našich skutkov, ktoré sú zlé, ale podľa skutkov Pána Ježiša, ktorý bol svätý. To je to, čomu hovoríme priznaná spravodlivosť alebo  ospravedlnenie. Hľa, za tými ťažkými pojmami sa skrýva prostá zvesť o istote. Správa, že sa nemusíme ničoho báť, že kráľovstvo Božie nie je iba neistá méta, ku ktorej sa musíme dopracovať svojimi skutkami. To by sme mohli neustále uvažovať nad tým, či sme tých dobrých skutkov urobili dosť a či si to Božie kráľovstvo už zaslúžime. Asi takéto obavy trápili aj moju dcérku. Veď sama dobre vie, že nie vždy sa jej darí byť takou dobrou, ako by chcela. A hľa, opäť ten triezvy a reálny pohľad na život na rozdiel od nás dospelých, ktorí máme buď sebavedomie vysoko nad hlavou, alebo svoje pochybenia dokážeme zdôvodniť okolnosťami, možnosťami, stresom, tlakom a všetkým možným. Ale pred Bohom to neplatí. V Jeho očiach ostáva nemennou tá detská pravda, že sme hriešni. Tá pravda, ktorá, keby sme si ju v plnej miere pripustili, spôsobila by v nás obavu, či si zaslúžime Božie kráľovstvo. A odpoveď je prostá: nie, nezaslúžime. ale dostávame ho zadarmo ak veríme v Pána Ježiša.

            Po tejto mojej odpovedi naša dcérka zaspala so slastným úsmevom na perách. Stihla mi ešte povedať, že aj keď je veľakrát neposlušná a robí chyby, veriť v Pána Ježiša nikdy neprestane. Nuž, kiež by jej v tom Pán Boh pomohol. Jej pokoj v tvári a radosť v očiach ma však utvrdili v presvedčení, že téma smrť, spasenie a ospravedlnenie sú témy, o ktorých treba hovoriť aj s deťmi. Veď prečo by oni mali byť ukrátené o tú radosť z istoty, že dostanú Božie kráľovstvo do daru.

            Ak teda už my sami túto radostnú skutočnosť prijmeme, nezabudnime ňou potešiť ani našich najmenších.







Tento článok si môžete prečítať na webe ŠTEFAN KISS
https://www.stefankiss.sk

Tento článok nájdete na adrese:
https://www.stefankiss.sk/modules.php?name=News&file=article&sid=171