ŠTEFAN KISS

Kolobeh Božej lásky
Publikované: Utorok, 18.03. 2008 - 13:25:43
Vec:


2. Korintským 9, 6-11



  „Toto však hovorím: Kto skúpo rozsieva, skúpo bude aj žať; kto však hojne rozsieva, hojne bude aj žať. Každý (nech dá), ako si umienil v srdci, nie z neochoty alebo z prinútenia; lebo ochotného darcu miluje Boh. A Boh má moc vo všetkom rozhojniť pri vás svoju milosť, aby ste vo všetkom mali vždy dostatok všetkého (pre seba), aj nadbytok pre každý skutok, ako je napísané: Rozsypal, dal chudobným, jeho spravodlivosť trvá naveky. A Ten, kto rozsievačovi dáva semeno i chlieb, aby mal čo jesť, dá a rozmnoží vaše osivo, dá vzrast plodom vašej spravodlivosti, a vo všetkom budete obohatení na všemožnú štedrosť, ktorá skrze nás pôsobí vďačnosť Bohu.“ (2. Korintským 9, 6-11)

Bratia a sestry v Pánu!

  Skúsený záhradkár vie, že ak chce mať vo svojej záhradke hojnú úrodu, musí rozsiať hojne semena. Nie každé semienko sa ujme k životu, nie každé prinesie ďalšie plody. Z desiatich sa možno ujmú dve, možno tri, možno štyri. Keď záhradkár zaseje desať semien, bude mať možno len tie dva-tri nové plody. Ak ich však zaseje sto, bude mať plodov omnoho viac.

  Práve naše dnešné slová písma svätého hovoria o sejbe a hovoria o žatve. Kto je štedrý v sejbe, má bohatú úrodu. Kto je však v sejbe skúpi, musí sa uspokojiť so skromnou žatvou. A to je pravidlo, ktoré neplatí len v záhradke.
Tieto slová totiž možno rovnako dobre stiahnuť na človeka, ako aj na Boha samého.

  Pán Boh je rozsievačom svojho slova. Pripomína nám to aj v podobenstve, ktorom sám hovorí, že rozsieva hojne. Ak by po svete rozsial len málo svojho slova, bola by aj malá úroda. On totiž počíta s tým, že niečo padne na kraj cesty, niečo na skalu, niečo medzi tŕnie, a len štvrtina prinesie úrodu. Počíta s tým a preto veľa rozsieva, aby tá štvrtina bola čo najväčšia. On však nerozsieva len svoje slovo, ale rozsieva aj svoju lásku a svoje požehnanie. A zasa s predpokladom, že len štvrtina zareaguje, štvrtina prinesie úrodu.

  Pán Boh zasial svoju lásku a požehnanie po celom svete, do každého jedného srdca. Mali by teda aspoň niektoré srdcia zareagovať a priniesť úrodu. My teraz nechajme bokom celosvetové štatistiky a skúsme sa pozrieť na tie naše srdcia. Veď aj my sme prijali od Boha hojnosť Jeho lásky a požehnania. Veď sme počas prešlého roka smeli pracovať a starať sa o seba i našich blízkych. Smeli sme tu žiť a dostávalo sa nám pomoci v ťažkých chvíľach, i požehnania v tých pekných. Smeli sme rásť duchovne a nedeľu čo nedeľu počúvať Jeho slovo, smeli sme patriť do spoločenstva veriacich ľudí a žiť spoločenským životom. Dožili sme dnešného dňa a smieme tu byť opäť zhromaždení. Nie je toho všetkého dosť? A to ešte nehovorím o požehnaní našich prác, našich úrod v záhradách či na poliach, alebo požehnaní, ktorého sa nám dostalo v práci. Sejba Božej lásky bola teda aj pri nás výdatná. My však chceme skúmať, či naše srdce prináša úrodu.

  Ako sa prejavuje úroda, teda reakcia ľudského srdca na Božiu lásku? Písmo nám hovorí, že srdce, ktoré prináša úrodu, pociťuje najmä vďačnosť a štedrosť. Vďačnosť, ktorá je namierená voči pôvodcovi lásky a požehnania – voči Bohu. Ak sme z Božej ruky prijali hojnosť darov a sme si toho vedomí, naše srdce má byť vďačné Bohu. Vďačnosť možno prejaviť slovom, modlitbou, radostnou piesňou. Aj to, že tu dnes sme a uvedomujeme si to Božie požehnanie, môže byť prejavom našej vďačnosti. No je to len polovica, rovnako ako vďačnosť sama je len polovicou úrody v živom srdci. Tou druhou polovicou je štedrosť. A je to aj praktický spôsob, ako možno prejaviť vďačnosť. Jedno s druhým teda úzko súvisí.

  Ak som na začiatku povedal, že slová o sejbe a žatve možno stiahnuť na človeka a Boha, týkali sa Boha, kým sme uvažovali o Jeho sejbe lásky a požehnania k nám, kým sme hovorili o jeho štedrosti. Teraz však chceme hovoriť o našej štedrosti a tak sa tieto slová začínajú dotýkať nás. A opäť narážame na múdrosť záhradkárov, vyjadrenú aj v liste apoštola Pavla. Kto je len málo štedrý, ten aj málo žne. Kto je však hojný v štedrosti, toho úroda je tiež hojná. Naša vďaka voči Bohu sa teda prejavuje našou štedrosťou a tiež mierou tej našej štedrosti. Niekto dáva len málo, niekto len keď musí. Iný zasa to povinné minimum, niekto príležitostne aj viac. A zasa niekto iný pravidelne a viac. Naše možnosti sú veľmi individuálne. Písmo však napomína, aby sme dávali v prvomrade ochotne a nie z prinútenia.

  Teraz však môžeme položiť otázku: Čo nás „prinúti“ dávať ochotne čo najviac? Čo nás k tomu motivuje? Iste, otázka motivácie je právom kladená, lebo od nej pri ľudskom konaní veľmi mnoho záleží. Prečo by sme teda vlastne mali niekomu niečo dávať? Odpoveď znova nachádzame v samotnom písme, kde čítame zasľúbenie, že ochotného darcu Boh miluje. Ten istý Boh, ktorý má moc rozhojniť pri nás svoju lásku, aby sme aj my sami mali vždy všetkého dostatok, ak sa rozhodneme niečo obetovať pre dobro iných. Boh nám zasľubuje, že budeme sami obohatení. Preto keby sme aj na ľudské obetovanie hmotných prostriedkov pre dobro iných chceli hľadieť akokoľvek egoisticky, stále nachádzame dôvod a motív, prečo sa k nemu znova a znova uchyľovať. Ak niekomu niečo dáme, je to dobré hlavne pre nás samých. My budeme obohatení, pri nás Boh rozhojní svoju milosť. A tu sa napĺňajú aj slová Ježiša Krista: Blahoslavenejšie je dávať ako brať“.

  A tí druhí, ktorí sa stanú objektom našej štedrosti? Možno mali hmotné – finančné problémy. Možno v tichosti srdca prosili Boha, aby im poslal do cesty niekoho, kto im pomôže. A ten niekto sme možno práve my. Práve my sa môžeme stať nástrojmi Božej pomoci pre človeka, ktorého niečím obdarujeme. Možno ani nevieme, ako veľmi sme mu pomohli, koľko dobra sme vykonali. Aj apoštol Pavel píše, že naša štedrosť môže spôsobiť zasa ďalšiu vďačnosť voči Bohu a ďalšiu štedrosť. A zasa sme pri srdci, ktoré zareaguje na sejbu tentoraz našej lásky a štedrosti tým, že pociťuje vďačnosť a štedrosť. A tak sa môže Božia láska šíriť svetom. Tu vlastne vidíme, že bez našej štedrosti by sa to ani nemohlo diať. Ak by sme my sami zostávali len pri tej slovnej vďake Pánu Bohu, nik by z našej radosti a vďačnosti nič nemal. Takto je však zasiahnutý aj niekto iný.

    A my? My sme sami obohatení a znova požehnaní samým Bohom v takej miere, akú sme sami ľuďom namerali. A tu sa kolobeh Božej lásky uzatvára. Boh ju vo svojom požehnaní dáva nám a my, ak ju opätujeme a odovzdáme ďalej, sami prijmeme z Božej ruky ďalšiu.

  Je to podobné ako kolobeh vody v prírode. Ak voda vo forme dažďa padne na zem, nikdy tam nesmie zostať. To by bol už ekologicky krízový stav. Voda sa musí vo forme pary vzniesť opäť k nebu, aby na nás znova v podobe dažďa padla. Ak by aj Božia láska a Božia štedrosť len padala z neba ako do bezodnej priepasti, bola by to vážna nerovnováha a kritický stav, možno podobný Sodome a Gomore. Ak sa však šíri skrze našu vďačnosť, lásku a štedrosť ďalej, potom sa vlastne akoby vracala k nebu v svedectvách a vďačnosti ľudí, ktorým sme ju prejavili. To oni Bohu ďakujú za nás, oni vydávajú svedectvo o nás. Svedectvo, ktoré stúpa k nebu a ovplyvňuje mieru nášho ďalšieho požehnania, ktoré nám nebeský Otec chystá.

  Ak sme hojne rozsievali, hojne aj zožneme. Pamätajme na túto múdrosť, aby sme jej obchádzaním a ignorovaním neukázali svetu i Bohu, že vieme o živote menej než tí najobyčajnejší a najjednoduchší záhradkári.

Amen.







Tento článok si môžete prečítať na webe ŠTEFAN KISS
https://www.stefankiss.sk

Tento článok nájdete na adrese:
https://www.stefankiss.sk/modules.php?name=News&file=article&sid=17