ŠTEFAN KISS

Dar Pánovej večere
Publikované: tvrtok, 21.04. 2011 - 17:00:00
Vec:


1Korintským 11,23-26

„Lebo ja som prijal od Pána, čo som vám aj odovzdal: Pán Ježiš v tú noc, keď bol zradený, vzal chlieb, a keď dobrorečil, lámal a riekol: Vezmite, jedzte, toto je moje telo, ktoré sa za vás vydáva; to čiňte na moju pamiatku! Podobne po večeri (vzal) aj kalich a riekol: Tento kalich je nová zmluva v mojej krvi: to čiňte, kedykoľvek budete piť, na moju pamiatku! Lebo kedykoľvek by ste jedli tento chlieb a pili z kalicha, zvestujete smrť Pánovu, kým nepríde!“ (1Korintským 11,23-26)

Bratia a sestry v Pánu!

Ak stratíme niekoho blízkeho, túžime mať na neho aspoň nejakú spomienku. Dnešná technická doba nám umožňuje vytvárať záznamy najrozličnejšieho druhu počnúc tisíckami fotografií až po živé videozáznamy. Tieto získavajú svoju hodnotu časom – neraz až vtedy, keď hlavný hrdina odíde do večnosti a nám ostanú iba tie fotografie a videá. Znovu a znovu si ich prezeráme a sprítomňujeme si našich blízkych v mysli, alebo ich predstavujeme našim potomkom. Kedysi však také možnosti neboli. Spomínam si, že keď som sa ako dieťa pýtal svojho otca na jeho rodičov, ktorých som ja už nezažil, vedel mi o nich iba rozprávať. Nemal ani jedinú ich fotografiu a už vôbec nie filmové záznamy. Jeho rodičia žili iba v jeho spomienkach a mne – svojmu synovi – nemohol priblížiť ich výzor či hlas. Mohol mi iba rozprávať o ich skutkoch, slovách, o tom, akí boli.

Dnešné slová Písma svätého nám rozprávajú o poslednej večeri Pána Ježiša Krista s učeníkmi. Nebola to obyčajná večera. Blížila sa židovská Veľká noc, ktorá už vtedy existovala, avšak mala iný význam, ako má pre nás dnes. Židia si v tých časoch každoročne na sviatok paschy (ako Veľkú noc nazývali) pripomínali svoj odchod z Egypta. Ten sa udial pred stáročiami veľmi náhle. Celý ľud musel byť pripravený. Vtedajší vodca Mojžiš ohlásil ľudu, že čoskoro odídu z Egypta. Nebolo možné kvasiť a piecť chlieb, preto každý zbalil všetko čo mal a vyzbrojil sa na cestu nekvaseným chlebom. Do Egypta mala vstúpiť smrť a mala zasiahnuť každý dom, ktorý nebude označený krvou nevinného baránka. Židia teda zabíjali baránkov a označovali krvou svoje dvere. Bol to zhon a chaos. Bolo treba baliť, označovať dvere a chystať sa na cestu. A v noci naozaj vstúpila do kraja smrť, zasiahla všetky neoznačené domy a Židia mohli z Egypta odísť. Bola to veľká noc, ktorú si Židia pripomínali práve zabíjaním baránka, jedením nekvaseného chleba a spomínaním na tieto dávne udalosti.

Túto „veľkonočnú“ slávnostnú večeru jedol aj Pán Ježiš so svojimi učeníkmi, keď už vedel, že je to Jeho posledná večera. Sám, ako čítame v evanjeliách, predpovedal, že ho čaká smrť. A práve to je okamih, kedy človek uvažuje nad tým, čo svojim blízkym zanechá. Aj pre Pána Ježiša nadišla takáto chvíľa. Ani pre Neho, hoci bol Bohom, nebola smrť jednoduchá. Nemyslime si, že On šiel na smrť s radosťou. Veď evanjeliá nám svedčia o tom, že sa Ho zmocnila úzkosť, rád by zmenil svoj údel, ak by to bola aj Otcova vôľa, no ak nie, chcel to mať čo najskôr za sebou.

No skôr ako zomrel, predsa svojim učeníkom niečo zanechal. Nebol to majetok, nebola to Jeho podobizeň. Bola to sviatosť Jeho večere. Keď totiž dojedli tú židovskú paschovú večeru, vzal Pán Ježiš chlieb, lámal ho, dával svojim učeníkom a rovnako tak kalich s vínom. Pritom povedal, aby sme to činili na Jeho pamiatku kedykoľvek budeme jesť a piť.

Prví kresťania skutočne denne, keď jedli a pili, vzdávali úctu Pánovi Ježišovi. Život je však rýchly, my často jeme a pijeme tak, že na spomienku na Pána Ježiša pritom nieto času, miesta ani dôstojnosti. Preto cirkev prináša príležitosť k zvláštnej večeri – večeri, ktorá sa neodohráva pri stole, ale pri oltári. Je to sviatosť Večere Pánovej, kedy naozaj chceme uprednostniť spomienku na Pána Ježiša pred jedením a pitím. Táto sviatosť je pripravená v našej cirkvi často. A vždy, hoci od tej skutočnej paschovej večere Pána Ježiša uplynuli už stáročia, nám znova a znova pripomína osobu Pána Ježiša Krista, ale aj Jeho veľkú obeť, ktorú podstúpil za nás.

Existujú cirkvi, ktoré poznajú sviatosť večere Pánovej doslova len ako spomienkovú slávnosť. Zhromaždia sa pri oltári a prijímajú chlieb a víno, spomínajúc pri tom s láskou a vďakou na Spasiteľa. Ale to nie je náš prípad. My dary Večere Pánovej neprijímame takto. Pán Ježiš síce hovorí, aby sme to činili na Jeho pamiatku, ale my si musíme všimnúť slová, ktoré vyslovil ešte predtým: vzal chlieb, dobrorečil, lámal a dával ho svojim učeníkom a povedal: Toto je moje telo. Rovnako tak po večeri vzal kalich, dával ho svojim učeníkom hovoriac: toto je nová zmluva mojej krvi. Tieto slová spôsobujú, že Večera Pánova sa pre nás stáva niečím oveľa dôležitejším ako len spomienkovou slávnosťou. Už nehovoríme viac o tom, že tu prijímame chlieb a víno, ale hovoríme, že prijímame pravé telo a pravú krv Pána Ježiša.

Existujú cirkvi, ktoré vo svojom učení idú až tak ďaleko, že veria v doslovné premenenie chleba a vína na telo a krv. Tak to totiž kedysi v stredoveku učila vtedajšia cirkev a toto učenie pretrvalo až dodnes. Hovorí, že Bohu je možné učiniť zázrak, pri ktorom sa zmení iba jadro – podstata, ale nezmenia sa vonkajšie znaky. Tak cirkev verila, že víno môže naďalej mať chuť, farbu i vôňu vína, ale v podstate – vo svojom najhlbšom jadre – sa stane krvou. Rovnako tak chlieb si ponechá tvar, vzhľad i chuť chleba, ale v podstate sa stane telom.

Náš reformátor Martin Luther nad ničím takým neuvažuje. On učí, že chlieb a víno ostáva chlebom a vínom. Na čas sviatosti Večere Pánovej sa však stávajú tieto elementy nositeľmi Božej milosti. Je to niečo podobné, ako keď vezmeme prázdne CDéčko či magnetofónovú kazetu a nahráme peknú hudbu. Kazeta či CD sa stáva nosičom hudby. Tak sa vo Večeri Pánovej chlieb a víno stáva nosičom Božej milosti. Doktor Martin Luther dokonca hovorí o tom, že Pán Ježiš je nielen duchom ale aj svojim nebeským nehmotným telom v chlebe a krvi prítomný.

Tak sa sviatosť Večere Pánovej pre nás stáva nielen spomienkou, ale aj miestom, kde Pána Ježiša skutočne stretáme. Veď prijímame Jeho telo a Jeho krv – On je tu a pre nás – kresťanov – je to mimoriadna chvíľa. Dostávame sa do tesnej blízkosti Krista presne tak, ako kedysi učeníci, ktorí s Ním sedeli pri jednom stole.

Napokon si však položme dôležitú otázku: ak tu Večera Pánova nie je iba nato, aby sme si pripomenuli život a dielo Pána Ježiša Krista, aký je vlastne jej význam? Skutočne táto otázka nie je zanedbateľná, pretože Večera Pánova má pre nás absolútne praktický význam. Objavujeme ho vtedy, ak pozorne počujeme, čo hovorí Pán Ježiš o svojom tele a svojej krvi. „vylieva sa za vás na odpustenie hriechov“. Presne tieto slová nachádzame napísané o Jeho krvi. O tej skutočnej, ktorá tiekla na dreve kríža. Celá smrť Pána Ježiša a celý proces okolo Jeho odsúdenia má jeden jediný cieľ – zaplatiť nevinným životom za hriechy ľudí – vykúpiť hriešnych ľudí – zomrieť namiesto nich. Áno, Pán Ježiš ako jediný nevinný a bezhriešny človek na zemi má právo vykupovať hriešny ľudský život. Iba Jeho svätosť môže byť dostatočnou hodnotou proti hriechu. Nič iné nemá takú hodnotu. A Pán Ježiš svoj život dáva za nás. Jeho telo umiera a Jeho krv vyteká. Pre nás to však nie je symbol smrti ale práve naopak – symbol očistenia, symbol odpustenia, symbol spasenia a večného života.

A to sa deje pri každom našom stolovaní s Pánom Ježišom. On nám vždy znova a znova odpúšťa naše hriechy. To však je možné práve vďaka Jeho reálnej prítomnosti medzi nami. Preto aj dnes, keď pristúpime k stolu svätej večere, čaká nás tu intímne stretnutie s Pánom Ježišom. On prichádza a objíma nás svojimi svätými ramenami – hladí svätou rukou – bozká svätým bozkom – a obmýva naše srdce svojou svätou krvou, ktorú prijímame v posvätenom víne. To je veľká vec. To je už niečo iné ako len pamiatková slávnosť. To je priam zázrak, ktorý sa deje pre nás.

Dnes je deň, ktorý nazývame zeleným štvrtkom. Je to deň, kedy Pán Ježiš posledný krát večeral so svojimi učeníkmi a kedy nám zanechal sviatosť svojej večere. Je to veľmi výnimočné, krásne a zázračné dedičstvo. Mali by sme viac, keby sme mali fotku Pána Ježiša, nahrávku Jeho kázne či relikviu z Jeho života ale nemali by sme sviatosť Jeho svätej večere? Mali by sme viac, keby sme mohli stále znova počúvať tie isté slová z videokazety, ale nemohli by sme Mu predkladať svoje stále nové a nové aktuálne starosti a hriechy pri stretnutí vo Večeri Pánovej? Veru, to všetko môžeme a to vďaka Jeho výnimočnému dedičstvu.

Radujme sa preto. A k oltáru, k sviatosti Večere Pánovej, k Jeho stolu nepristupujme so zármutkom ale s očakávaním a radosťou. Pristúpme sem ako na miesto, kde môžeme opäť stretnúť strateného blízkeho. Pristupujme s radosťou, veď tu môžeme byť omilostení, očistení a môžeme odísť ako noví, lepší a krajší ľudia. Pán Ježiš nás mení a chce meniť, ak sa meniť necháme. A Jeho zmena vedie vždy len k lepšiemu. Radujme sa preto a ďakujme Pánu za ten výnimočný dar Jeho Svätej večere. Amen.







Tento článok si môžete prečítať na webe ŠTEFAN KISS
https://www.stefankiss.sk

Tento článok nájdete na adrese:
https://www.stefankiss.sk/modules.php?name=News&file=article&sid=161