ŠTEFAN KISS

Nevidiaci za volantom
Publikované: Piatok, 23.04. 2010 - 17:00:00
Vec:


Splnil sa môj dávny sen - sadnúť si za volant a naštartovať.



Ktorý chlapec by sa nezaujímal o autá? A ktorý by nechcel sadnúť za volant a stlačiť plynový pedál? Snáď každé dieťa – každý chlapec – čaká netrpezlivo na dovŕšenie 18-ky, aby mohol absolvovať vodičský kurz a potom si už užívať jazdu mestom či diaľnicou. Mňa tiež autá od malička fascinovali, ale po strate zraku v mojich 11-tich rokoch mi bolo jasné, že nebudem môcť sadnúť za volant a šoférovať. Paradoxne auto doma máme, takmer denne do neho sadáme s manželkou alebo aj deťmi, ale vždy som ten vedľa vodiča a nikdy som nezažil ten pocit, keď sa pod vašimi rukami auto pohne a ide tam, kam chcete.

Skepsa sa však začala meniť na nádej, keď sa mi v jeden marcový večer do mailovej schránky dostala informácia, že Tyflocentrum Brno, o.p.s. pri 10. výročí svojho založenia organizuje zážitkový kurz pre nevidiacich „Slepec za volantom„. Akcia sa mala konať na známom Masarykovom okruhu v Brne, čo je vlastne 5,5 km dlhá pretekárska dráha, na ktorej sa každoročne jazdia majstrovstvá sveta motocyklov Grand Prix alebo sa na nej testujú formuly 1. Účastníci kurzu tu reálne sadnú za volant a stanú sa na okamih reálnymi vodičmi.

„Tam musím byť“ povedal som si a s malou dušičkou poslal prihlášku vediac, že vôbec nie je isté, že sa do Brna dostanem. Zúčastniť sa mohlo iba 50 záujemcov a o účasti rozhodovali mnohé kritériá, ktoré uchádzač musel splniť. Neodvážil som sa v okolí akciu ani spomenúť, kým sa nedozviem, či sa jej vôbec budem môcť zúčastniť. Ale vo štvrtok 1. apríla sa ku mne dostala radostná správa, že v stredu 21. apríla so mnou v Brne rátajú.

Konečne prišiel ten deň a my sme ráno o 4.15 nastúpili na vlak, aby sme mohli byť včas na mieste. Dorazili sme na Masarykov okruh a dozvedeli sa, že medzi 10.00 a 11.00 absolvujem základný výcvik. Tyflocentrum Brno, o.p.s. pripravilo túto akciu v spolupráci so spoločnosťou Automotodrom, ktorá prevádzkuje Masarikov okruh a v spolupráci s brnenskými autoškolami, takže k dispozícií bolo 10 áut aj s inštruktormi. Nastúpil som do Fábie a inštruktor mi behom 30 minút vysvetlil techniku rozjazdu, radenia a zastavenia. Mali sme menšie parkovisko na to, aby sme sa pohýňali a zastavovali. Snažil som sa pružne reagovať na inštruktorove pokyny „pridajte plyn, brzdite, preraďte na dvojku“. Šlo to, veď sme šli pomaličky a vedel som, že inštruktor má tiež pedále na to, aby zachránil situáciu, ak by som ja ako nováčik zlyhal. Ale nič sa nestalo. Bola to veľmi príjemná polhodinka a ten pocit, že sedíte za volantom a riadite auto bol nádherný.

Keď som absolvoval výcvik, presunuli sme sa k Masarykovmu okruhu, kde už stál hlúčik frekventantov, čakajúcich na jazdu. Behom pár chvíľ sme zistili, že tu sa už nejazdí na jednotke či dvojke, ale normálnymi rýchlosťami. „Byla tu i stovka“ povedala jedna z organizátoriek a ja som si pomyslel, že to musel byť nejaký riadny odvážlivec, veď páliť to takou rýchlosťou bez zraku sa asi ja neodvážim, hoci na šoférovanie sa teším.

No prišiel ten veľký okamih a pri kraji zastalo auto, ktoré malo byť na 15 minút moje. Bola to žltá Toyota. Nastúpil som, pripásal sa, otočil kľúčikom, stlačil spojku, zaradil rýchlosť a pohli sme sa. Najprv nesmelo a pomaly. Inštruktor, sediaci vedľa mňa sa stal navigátorom a usmerňoval ma hovoriac, čo je pred nami. „Točte doprava, ještě víc, ještě víc, vyrovnejte, přidejte plyn, přeraďte na dvojku, točte doleva, vyrovnejte, před námi je 300 metrů rovinka tak přidejte plyn“. Občas siahol na volant aby doladil smer. Masarykov okruh má 5,5 km, a na tejto trase sa nachádza 14 zákrut pričom dráha stúpa do kopca aj z neho klesá. Moja Toyota bolo menšie auto s menším motorom, a tak som cítil, ako sa motoru do kopca nechce. Ale prešli sme okruh asi za 7 minút a keďže na jeden krát si každý mal prejsť celý okruh dvakrát, moja jazda trvala asi 15 minút a prešiel som zhruba 12 km rýchlosťou v priemere 60 km za hodinu.

Bol to naozaj nádherný pocit a po skončení jazdy som vyjadril ľútosť, že to tak rýchlo prešlo. „Nebojte se, možná se dostanete na jízdu ješte jednou“ hovorí mi usporiadateľka a ja som sa začal tešiť na poobedie v nádeji, že ten pocit zažijem ešte raz. A stalo sa.

Tento raz sa mi dostal malý Volkswagen, ktorý mal silnejší motor a po jemnom stlačení plynu sme sa odpichli z miesta. Aj inštruktor bol iný. Takmer vôbec mi nezasahoval do riadenia, volant vzal do ruky iba minimálne a ak bolo treba doladiť smer, vyzval ma, aby som to urobil sám „vyrovnejte doleva, vyrovnejte doprava“. Na otázku, akú máme rýchlosť odpovedal „teď máte 80“. Asi v polovici dráhy sme prechádzali rovinkou okolo hlavného stanovišťa „teď je před náma rovinka“ povedal a tak som pritlačil na plyn. „Teď máte 90, 100, 110, budeme zatáčet, brzděte“. Brzdil som, no nechcel som dupnúť na brzdu, a tak sme zákrutou preleteli podľa slov inštruktora „jako závodníci“. „Točte mírne doleva, vyrovnejte, teď trochu doprava. Právě jsme předjíždeli jiné vozidlo“. Zařaďte čtyřku“.

Výkon týchto ľudí, ktorí celý deň orlím zrakom hľadeli na cestu a stručne no presne navigovali nevidomých vodičov je obdivuhodný. Jeden z nich sa mi priznal, že to tiež robí prvýkrát, a že je to aj pre neho ťažké. Na druhej strane však pochválil nás, nevidiacich, že máme väčší cit i sluch, že lepšie reagujeme na zvuky motora, jemnejšie stláčame pedále. Neskromne sa pochválim, že inštruktor označil môj prvý rozjazd na nácviku za lepší než „mnoha mých žáků ve škole“.

Obdivuhodná je však aj myšlienka umožniť nevidiacim prežiť takýto deň. Som veľmi vďačný brnenskému Tyflocentru a jeho riaditeľke pani RNDr. Hane Bubeníčkovej ako aj všetkým pracovníkom – organizátorom za to, že mi umožnili účasť na tomto nádhernom kurze, hoci nie som ani občan ČR, ani člen českej Sjednocené organizace nevidomých a slabozrakých SONS, ani klientom Tyflocentra Brno. Krásny deň v Brne som prežil nielen vďaka jazdeniu, ale aj vďaka milým ľuďom, ktorých som tam stretol a s ktorými sme strávili mnoho času po zvyšok dňa. Počnúc od organizátorov, vidiacich dobrovoľníkov až po samotných účastníkov, všetci boli veľmi láskaví a príjemní. Slniečko hrialo, fúkal vetrík, ale bolo nám príjemne.

Na záver mi nedá nespomenúť, že večer čakalo na všetkých účastníkov prekvapenie. Mohli sa previesť po Masarykovom okruhu s profesionálnym pretekárom na pretekárskom aute. Priznám sa, že som sa tejto možnosti vzdal. Nenazbieral som odvahu sadnúť si do auta, ktoré sa rúti rýchlosťou niekoľko sto kilometrov cez všetky tie zákruty, ktoré som ja preletel osemdesiatkou. Aj tak mala moja manželka na zadnom sedadle zvýšenú hladinu adrenalínu v krvi vidiac môj tachometer a zákruty pred nami. Ale to je asi vrchol môjho adrenalínového vyžitia a jazdu v pretekárskych autách som prenechal iným. Možno sú radi, možno ma po absolvovaní preklínali. To som sa už nedozvedel, pretože sme museli vyraziť na cestu domov.

Verím, že sa takáto akcia ešte uskutoční a ak áno, veľmi by som tam chcel byť znova. Domov som si z Brna okrem krásneho zážitku priniesol aj vodičské oprávnenie, ktoré ma oprávňuje šoférovať auto pod dohľadom skúseného inštruktora na komunikáciách mimo bežnej premávky. Ak by som takú niekde našiel, určite si rád zajazdím, veď po strede 21. apríla 2010 viem, že je to naozaj super.

Pozrite si video českej regionálnej televízie z tejto akcie

Fotka1: pohľad zo zadného sedadla na moje ruky na volante

Fotka2: Pohľad na mňa za volantom cez otvorené dvere zvonka







Tento článok si môžete prečítať na webe ŠTEFAN KISS
https://www.stefankiss.sk

Tento článok nájdete na adrese:
https://www.stefankiss.sk/modules.php?name=News&file=article&sid=135