ŠTEFAN KISS

Spomienka na Radima Cingeľa
Publikované: Pondelok, 01.02. 2010 - 00:00:00
Vec:




Bolo to niekedy v lete 2001, keď som svojmu seniorovi položil otázku, či tento rok príde k nám do seniorátu niekto nový. Pôsobil som ako kaplán v cirkevnom zbore Krupina, ktorý patril do Hontianskeho seniorátu. Tento trpel nedostatkom kňazov a každoročne v lete, keď teologická fakulta „dodala“ cirkvi nových ľudí všetci napäto čakali, či sa aj Hontu dačo ujde. Odpoveď brata seniora bola veľmi optimistická: „áno, vyzerá to tak, že tento rok ich bude viac. Mali by k nám prísť štyria noví kňazi a jeden z nich zajtra príde k nám na faru. To sa mi páči. Tak to má byť, že kaplán sa príde budúcemu seniorovi predstaviť. Vidno, že tento má vychovanie“.

A naozaj. Na druhý deň vkročil do nášho seniorského úradu vysoký štíhly mladý muž s plavohnedými vlasmi, hlbokým hlasom, rozhodným prejavom a pevným stiskom ruky. Podal ju bratovi seniorovi, potom aj mne a posadil sa k rozhovoru. Porozprával nám o svojom rodisku, o svojej rodine, o mladej manželke Alenke, len nedávno narodenom synovi Tobiášovi a vyjadril ochotu a záujem zapojiť sa do všetkého, čo sa v senioráte bude diať.

Radim Cingeľ – lebo reč je o ňom – nastúpil do cirkevného zboru Dudince. Bol to zbor, ktorý síce nebol nikdy bez farára, ale v ostatných rokoch kňazi doň viacmenej dochádzali a v Dudinciach sa dialo iba málo pravidelných aktivít. Po príchode Radima sa však veľa zmenilo. O Dudinciach sme začali viac počuť. dudinčania sa začali „objavovať“ na seniorálnych akciách. Začali sa konať rôzne akcie v rámci zboru ako čajové posedenia, biblické hodiny, stretnutia pri piesni. Radim mal veľmi veľa priateľov a preto v Dudinciach vždy niekto hosťoval. No neostalo iba pri tom. Nejeden hosť zasa pozval dudinčanov na návštevu a tak sa dudinčania vybrali do Prahy, do Chorvátska ba aj do Kanady.

Zakrátko sa Radim stal vedúcim práce s mládežou v senioráte. Mal veľké množstvo nápadov. Stál pri zrode každej mládežníckej akcie. Organizoval tábory, ktoré boli raz na opustenej fare v Teranoch, o rok zasa v hoteli Hviezda v Dudinciach alebo niekde na šírom Slovensku. Chcel byť všade, hoci hmotné telo a množstvo povinností mu to nedovolili. Preto často meškal. Zvykli sme si už na to, že 10 minút po plánovanom začiatku akcie Radim zavolal a svojim hlbokým hlasom oznámil: „O 5 minút som tam, chvíľku počkajte“. Len sme sa usmiali, lebo sme Radima poznali a vedeli, že ak tvrdí že o 5 minút príde, určite iba nastupuje do auta v Dudinciach a nebude tu skôr ako o 30 minút. A veru to aj tak bolo, ak si Radim náhodou v polovici cesty nespomenul, že doma zabudol gitaru, videoprojektor alebo niečo iné čo sme na akcii potrebovali, a nemusel sa po to vrátiť.

Záležalo mu však na tom, aby sa ľudia stretávali. Navrhol, aby sa všetci mladí kapláni v senioráte stretávali každý mesiac raz tu a raz zasa tam, kde sa práve dá. Sám nás všetkých obvolal a pozýval k stretnutiu. Prišli sme teda na prvé stretnutie a zistili, že posedieť si a „pokecať“ ale aj zaspievať a pomodliť sa je veľmi fajn. A tak sme sa začali stretávať pravidelne. Raz na fare v Sáse, raz na fare v Štiavnici a najviac asi na fare v Dudinciach. A samozrejme, keď sa už prišlo do Dudiniec nebol by to Radim aby nám nevybavil procedúru v niektorom liečebnom dome, masáž a lacnú večeru v hoteli.

Kapláni Hontianskeho seniorátu rokov 2001 až 2004 by mohli vyloviť z pamäte mnoho zážitkov, ktoré zažili s Radimom. Boli to krásne roky a hmotnou spomienkou na ne sú nástenné hodiny s detským motívom, ktoré sme dostali ako dar od všetkých kaplánov z našej partie, keď som z Hontianskeho seniorátu odchádzal. Venovali nám ich všetci. Ale bola to práve Radimova ruka, ktorá nám tento dar odovzdala a Radimov hlboký hlas, ktorý nám zaprial všetko dobré na novom pôsobisku.

Odišiel som do Bratislavy. Príležitostí na stretnutie bolo už pomenej a hoci s daktorými kaplánmi som si aj naďalej volal alebo sa občas stretol, s Radimom sa mi to podarilo málokedy. Ani sa nedivím. Veď čas mu privial do cesty mnoho ďalších miest a akcii, na ktorých chcel byť.

V roku 2008 aj Radim odišiel z Dudiniec a stal sa riaditeľom biskupského úradu Východného dištriktu Evanjelickej cirkvi. Tak sa naše „služobné“ cesty občas stretli a mal som možnosť prehodiť s ním pár slov a podať mu ruku. Nebolo to už to čo v Honte, ale to je pochopiteľné. Je ťažko udržiavať intenzívny vzťah na vzdialenosť vyše 300 kilometrov, ktorá nás delila. Ale vždy sme sa aspoň pozdravili a bežali za svojimi povinnosťami. Viem, že v týchto rokoch to už boli iní jeho kolegovia, priatelia a známi, ktorí v jeho blízkosti prežívali to, čo kedysi my v Honte. Ale zostali sme priateľmi a kolegami.

Práve preto nielen mňa, ale všetkých bývalých kaplánov z Hontu zasiahla správa, že Radim zomrel. Nečakane, prekvapivo, bolestne rýchlo. Vo veku 32 rokov nás opustil priateľ, ktorý bol kedysi hybnou silou nádherného spoločenstva a pevného priateľstva partie mladých ľudí. Bol som z toho veľmi zronený a napriek vzdialenosti stoviek kilometrov, rozhodol sa ísť sa s ním rozlúčiť na poslednej ceste. Potešilo ma, že som tam, na mieste jeho pohrebnej pobožnosti stretol všetkých tých, ktorí kedysi vďaka Radimovi tvorili partiu v Honte. Až na jednu výnimku odvtedy všetci zmenili pôsobisko. Sme "rozlezení" po celom Slovensku a nemáme sa kedy stretnúť. Ale Radim sa opäť o to postaral, aby sme sa všetci stretli, padli si v zármutku do náručia, jeden druhému sa zdôverili a opäť spoznali, aká veľká je sila priateľstva.

Čo dodať na záver? Mal by som chuť Radimovi in memoriam odovzdať nejakú cenu za všetky priateľstvá, dobré partie a spoločenstvá, ktoré vytváral a upevňoval. Verím totiž, že to naše v Honte nebolo jediné. Viem ale, že by nebol rád, lebo to bol človek veľmi skromný, ktorý nerád poukazoval na seba. Jeho život aj jeho slová boli vždy poukazom na Pána Boha a aj teraz by ma isto už svojim hlbokým hlasom a východniarskym prízvukom napomínal „nepíš tak. Veď to čo sme prežili bola Božia milosť a Jeho zásluha, nie moja“.

A tak už nebudem písať o Radimovi. Aby však aj jeho smrť, hoci taká náhla a nečakaná bola poukazom na Boha rovnako ako Jeho život, zakončím svoju spomienku na neho iba jednou myšlienkou: Vážme si život kým ho máme, lebo nevieme dokedy tu budeme, a robme dobré skutky a vyslovujme slová lásky, kým na to máme čas. Možno už o tri dni nás budú pochovávať, alebo budú pochovávať niekoho iného, koho sme mali radi a nestihli mu prejaviť toľko lásky, koľko by si zaslúžil. Ani Radim by si v stredu 28.1.2010 určite nebol pomyslel, že v sobotu bude celá cirkev spievať na jeho pohrebe. Ale stalo sa to a môže sa to stať hocikedy a hocikomu z nás. Prijímajme preto každý deň ako dar z Božej ruky. Dar nielen pre nás ale aj pre ľudí okolo nás.

 

 







Tento článok si môžete prečítať na webe ŠTEFAN KISS
https://www.stefankiss.sk

Tento článok nájdete na adrese:
https://www.stefankiss.sk/modules.php?name=News&file=article&sid=123