ŠTEFAN KISS

Zbav nás zlého
Publikované: tvrtok, 01.10. 2009 - 00:00:00
Vec:




V Bratislave som sa zoznámil s mladým mužom, ktorý pochádzal z blízkeho východu. Stretávali sme sa pri rôznych príležitostiach, naše cesty sa často skrížili až sme sa spriatelili a on ma aj s mojou rodinou pozval na návštevu do ich krajiny. Najprv sme dlho váhali, či sa vôbec vydať na cestu do srdca palestínsko-izraelského konfliktu, Ale napokon nám to nedalo. Taká príležitosť sa už nemusí opakovať a vidieť blízky východ môže byť pre ľudí, ktorí radi cestujú, nezabudnuteľným zážitkom. Tak sme šli. Prežili sme tam krásne chvíle, až prišiel deň návratu. Mali sme odlietať o 12:00. V deň odletu sa však hneď ráno atmosféra krajiny divne zmenila. Keď som zavčas ráno vyšiel pred dom, všade bolo zvláštne ticho. Nebolo počuť žiadne bežné zvuky zvierat a vtákov, aj šum lístia ako keby utíchol. Zmocnila sa ma zlá predtucha. Zrazu som bol rád že dnes odchádzame. Nemalo to žiaden racionálny základ, ale naskočila mi husia koža a chcel som čo najskôr odísť na letisko. Súril som rodinu, aby sa už konečne pripravili na cestu a aby sme vyrazili.

Bolo 9 hodín, keď sme dorazili na letisko. Cestou sme absolvovali niekoľko bezpečnostných kontrol. Zvykli sme si už na to, veď to tam bolo bežné. Denne nás zastavovali vojaci a hľadali zbrane. Teraz však pôsobila ich prítomnosť desivo. Pri letisku stáli okrem civilných aj vojenské a policajné autá. Netušili sme čo sa deje a radšej sme to ani nechceli zisťovať. Vošli sme do letiskovej haly a vtom pocítili jemný záchvev pod nohami. „zemetrasenie“ napadlo nám. A skutočne. Neboli sme jediní, kto spozoroval, že zem pod nami nie je úplne stabilná. Z letiska každú chvíľu odlietali ďalšie a ďalšie lietadlá. To naše malo letieť až o tri hodiny. Mráz mi prebehol po chrbte keď som si pomyslel, čo všetko sa za tie tri hodiny môže stať. Pri zemetrasení je každá minúta nekonečná a každá môže dať zemskému povrchu nový vzhľad. Bude tu o tri hodiny vôbec nejaké letisko? Bude vôbec možné niekam odísť? Nezostaneme tu všetci uväznení? Uväznení minimálne v tejto krajine, alebo – na čo nechcem ani pomyslieť – pod troskami niekdajšieho letiska? Nevdojak som pozrel hore na strop letiskovej haly, nad ktorou som tušil 4 ďalšie poschodia letiskovej budovy. Oblial ma studený pot pri predstave, že tie tony stavebného materiálu a vybavenia miestností sa zosypú na mňa. Vyšiel som radšej von a túžobne čakal, aby sa stal zázrak a naše lietadlo letelo skôr, alebo aby sa chvenie zeme spomalilo či ustalo. Ale ono nie. Bolo stále silnejšie a ozývalo sa v stále kratších a kratších intervaloch. Ručička hodín sa konečne dovliekla k desiatej hodine. Všade vládlo už otvorené znepokojenie, strach a miestami panika. Z letiskového rozhlasu sa ozývali hlásenia, oznamujúce ďalšie a ďalšie odlety, no ani jeden nebol do Bratislavy. Na svetelnej tabuli pri meste Bratislava neľútostne svietilo číslo 12. Prestal som dúfať, že sa tej dvanástej hodiny dočkáme a že naše lietadlo vôbec odletí. Vtom sa odniekiaľ ozval zvláštny dunivý hukot. Ľudia naokolo začali kričať. Zavládla panika. Nikto netušil čo sa vlastne deje ale všetci chceli zrazu byť niekde inde – niekde v bezpečí. Ale je vôbec niekde na blízku také miesto? Scéna ako z akčného filmu, o ktorej by som nikdy nebol ani len tušil, že sa môže stať skutočnosťou. Ale stala sa a to veľmi rýchlo a nečakane. Zem sa začala už veľmi prudko chvieť a na stene letiska sa začali objavovať výrazné pukliny. Čo sa dialo potom, už neviem.

Keď som sa prebral, zmätený som chvíľu uvažoval, kde vlastne som. Napokon som s úľavou zistil, že vo svojej posteli, doma. Všetko to bol iba hrôzyplný sen, ktorý môžem ľahko pustiť z hlavy ako niečo nereálne. Ale nedarí sa mi to. Celý deň myslím na to, že každá akčná scéna, každý horor, ktorý človek vo svojom živote prežije, príde nečakane. O žiadnej tragédii sa nedá povedať, že by v tom alebo onom čase bola vítaná. Nech príde hocikedy, zaskočí nás a my nevieme čo robiť.

Zároveň stále myslím na to, že hoci sa nám akčné scény z filmov zdajú nereálne rovnako ako televízne a rozhlasové reči o terorizme a katastrofách vo svete, predsa stačí veľmi málo, aby sme sa ocitli v epicentre niečoho podobného. Veď dnes je svet moderný. Cestujeme po celom svete na rôzne dovolenky a služobné cesty, komunikujeme cez najnovšie elektronické kanály. Kde vziať istotu, že práve naše lietadlo neunesie nejaký šialený terorista, že práve do nášho hotelu nevrazí samovražedný útočník, že práve našu mailovú schránku si nenájde nejaký zničujúci vírus.

Úvahy možno pritiahnuté za vlasy. Možno sa nad nimi len usmiať a utešiť sa tým, že to všetko sa deje iba tam – vo veľkom svete – ale nie u nás. A možno si to isté mysleli aj ľudia, ktorí šli na dovolenku netušiac, že sa nebudú môcť vrátiť pre krach leteckej spoločnosti, možno si to isté mysleli aj tí, ktorí nastúpili do lietadla francúzskej leteckej spoločnosti, ktoré sa zrútilo  v lete 2009, možno si to isté mysleli aj tí, ktorí zahynuli v troskách zemetrasenia v Číne. Mysleli si to až kým ...

Nie, nechcem myslieť na tragédie. Chcem byť optimista, ale neviem, kde vziať istotu a na koho sa obrátiť s prosbou o pomoc a ochranu. Až kým v modlitbe Pánovej nenarazím na slová „zbav nás zlého“. Také jednoduché slová, vyslovované rutinne každý deň a predsa tak dôležité pre mňa – človeka žijúceho v dnešnom neistom svete plnom hororov. Až teraz ma zaleje pocit spokojnosti keď viem, že mám niekoho, kto má moc ma ochrániť, kto vládne zemetraseniu aj okolnostiam života. A hovorím si, že odteraz už slová „zbav nás zlého“ nebudem vyslovovať rutinne ale s tou najvrúcnejšou prosbou o ochranu pred všetkým zlým, čo by mohlo ohroziť mňa, moju rodinu, priateľov i známych a čo by nám mohlo uškodiť na tele i na duši.







Tento článok si môžete prečítať na webe ŠTEFAN KISS
https://www.stefankiss.sk

Tento článok nájdete na adrese:
https://www.stefankiss.sk/modules.php?name=News&file=article&sid=116