ŠTEFAN KISS

Boží jazyk - cudzí jazyk
Publikované: Sobota, 01.08. 2009 - 01:00:00
Vec:




Ktorou cestou ísť? Kadiaľ ďalej? Ako sa rozhodnúť? To sú otázky, ktoré si dávame často, keď stojíme pred závažnou dilemou, pred rozhodnutím, o ktorom nevieme, ako ovplyvní našu budúcnosť. Hodilo by sa nám, keby sme poznali dopad svojho rozhodnutia, keby sme vedeli, čo nám jedna alebo druhá cesta prinesie. To sa však nedá. Stojíme a vidíme iba križovatku a cesty, ktoré sa strácajú v nedohľadne budúcnosti.

Ľudia tento problém riešili oddávna. Možno aj preto sa v Biblii vyskytuje mnoho obrazov, prirovnávajúcich ľudský život k ceste. Veď tak ako ten život, aj tá cesta sa odvíja v čase, má svoj cieľ a raz skončí. Popri ľudských cestách však Biblia neraz hovorí aj o Božích cestách. Napríklad v žalme 25 čítame prosbu: „Hospodine, daj mi poznať svoje cesty“ alebo v žalme 111 „vyuč ma, Hospodine, svojej ceste“. O aké cesty tu ide? Je vari aj Boh v podobnej situácii ako my? Tiež stojí na križovatkách a rozhoduje sa ako ďalej? Tiež kráča cestou v čase do nejakého cieľa? Určite nie. Veď o Bohu z Písma vieme, že je ten istý včera, dnes i naveky. On nerieši podobné situácie. Má svoje Božské vlastnosti – Boží charakter, ktoré Jeho cestu jasne vytyčujú. Boh vždy dáva prednosť tomu dobrému, správnemu a spravodlivému. Nemusí stáť na križovatke a váhať. No čo my? My váhať musíme, pretože ten Božský charakter nemáme a práve vďaka tomu sme často postavení na rázcestie, kde bojujeme medzi lákavou cestou Božieho dieťaťa za cenu neúspechu, chudoby, pokory alebo poníženia a ľudskou cestou úspechu, majetku a moci za cenu zrady vlastnej viery a presvedčenia. Čo teraz?

To je práve situácia, kedy autor oných slov volá: „Daj mi poznať svoje cesty“. To nie je prosba po spoznaní Božieho smeru v doslovnom zmysle slova. To je prosba o získanie Božieho charakteru, ktorý človeku pomôže vždy sa správne rozhodnúť. To je prosba, ktorá by parafrázovane mohla znieť: „Hospodine, daj mi svoju povahu, daj mi svoje vlastnosti, daj mi schopnosť správne sa rozhodnúť, daj mi poznať svoju vôľu“.

Práve to posledné – poznanie Božej vôle je to, čo nám robí najväčšie problémy. Čo by teraz urobil Boh? Čo je teraz podľa Neho správne? Ako by podľa svojej dokonalosti teraz reagoval On? Ľudia sa odjakživa usilovali nájsť spôsob, ktorý by spoľahlivo ukázal, čo je správne a v súlade s Božou vôľou. Jedni učili, že správne je iba to, čo je v biblii. Narazili však na ťažkosti, pretože väčšinu našich dnešných problémov ľudia čias Biblie nepoznali a teda na ne ani nemohli dávať jasné návody a odpovede. Iní zasa učili, že správne je len to, čo Boh požehnáva a že teda úspech je znamením Božieho súhlasu. To, s čím Boh nesúhlasí, sa proste nevydarí. Aj takéto zmýšľanie však narazí na problémy. Nikdy predsa Boh ľuďom nesľúbil, že vo svojom živote a práci nenarazia na ťažkosti. Práve naopak. Ťažkosti sú súčasťou každej práce a navyše sú veľmi relatívne. To, čo sa jednému v danej chvíli môže javiť ako neúspech, poslúži inému na dobré. Veď pozrime len na samého Pána Ježiša, ktorého ukrižovali. Z hľadiska Jeho učeníkov to bolo fiasko a nezdar. Totálny prepadák. Až v širšom kontexte poznáme, že Ježišova smrť bola vlastne víťazstvom nad pokúšaním a hriechom.

Ako teda spoznať Božiu vôľu? Dr. Martin Luther učí, že Písmo sa Písmom vykladá a že iba v ňom musíme hľadať odpovede na všetky otázky. Tak je to aj v tomto prípade. V liste Židom nachádzame zmienku o tom, že človek sa skúsenosťou naučí rozoznávať dobré a zlé. To je veľmi zaujímavé konštatovanie, pretože nestanovuje všeobecne platnú poučku – rovnicu, do ktorej možno dosadiť okolnosti nášho života aby vypľula správne riešenie. Poukazuje na „ľudský faktor“, tak individuálny a odlišný v každej jednej situácii. Poukazuje na skúsenosť ako na základný predpoklad porozumenia Božej reči, Božím myšlienkam a Božej vôli.

Je to podobné ako keď k nám niekto prehovorí cudzím jazykom. Ak daný jazyk vôbec neovládame, nepoznáme z neho ani základné slovíčka, vôbec neporozumieme, čo od nás cudzinec chce. Ak zopár slovíčok poznáme, môžeme získať aspoň hmlistú predstavu o tom, čo nám asi hovorí. No ak daný jazyk dobre ovládame, ak ním aktívne a často hovoríme, potom postupne prenikáme do všetkých jeho tajov a zákutí a stávame sa schopní porozumieť dokonale cudzincovi, ktorý touto rečou hovorí.

S Bohom je to podobne. Ak sme Jeho reč nikdy nepočuli, nepoznáme ani základné slovíčka, neporozumieme ani najmenej Jeho konaniu v našom živote a Jeho uvažovaniu. Ak občas zablúdime do kostola alebo začujeme dačo z dajakého zamyslenia či príhovoru, máme akú-takú no stále iba hmlistú predstavu o tom, čo asi Boh hovorí a robí. Ak chodíme do kostola pravidelne, naša predstava sa postupne vynára z hmly a vieme, čo sa asi od nás očakáva a ako by ideálny život mal teoreticky vyzerať. Ale až keď Božiu reč dennodenne aktívne cvičíme a používame, až vtedy sa stávame schopní porozumieť Božiemu hlasu, spoznať Božiu vôľu a postupne svoj charakter prispôsobovať charakteru Božiemu.

A kde si možno cvičiť Božiu reč? No predsa v Biblii. To je učebnica Božej reči. To je kniha, ktorá k nám prehovára rečou, na prvý pohľad ťažkou. Postupne však odhaľuje svoje tajomstvá a otvára nám hĺbky svojej múdrosti a sily. V Biblii počúvame Božiu reč a v modlitbe si ju cvičíme. A naše každodenné čítanie Biblie a modlenie sa stáva nie len cvičením „Božej reči“ ale nástrojom, ktorý prehlbuje náš vzťah k Bohu. Tak sa z bežného človeka, stojaceho na rázcestí života stáva Božie dieťa, ktoré pozná svojho Boha, pozná Jeho cesty a vie kadiaľ má ísť.







Tento článok si môžete prečítať na webe ŠTEFAN KISS
https://www.stefankiss.sk

Tento článok nájdete na adrese:
https://www.stefankiss.sk/modules.php?name=News&file=article&sid=114