ŠTEFAN KISS

Hnevať sa či radovať?
Publikované: Nedea, 01.03. 2009 - 00:00:00
Vec:




Predstavte si, že by ste si na čas prázdnin alebo dovolenky naplánovali pobyt v horách. Tešili by ste sa, predstavovali by ste si ako si budete užívať voľna, robili by ste si plány na výlety a túry ktoré podniknete a pomaly by ste zhromažďovali veci, ktoré si so sebou vezmete. Konečne by prišiel deň D. No tu by sa stalo niečo nečakané: zlyhá technika, váš inokedy spoľahlivý budík nezazvoní a keď sa zobudíte, je o hodinu viac a váš autobus práve odchádza zo svojho stanovišťa. Bez vás! Budete sa hnevať alebo radovať?

Určite v takej situácii by sa nikto netešil. Zmarené plány a otázka „čo teraz“ by asi každého dosť vytrápili. Niekto by všetko hodil za hlavu a namiesto príjemného dňa by mal deň načisto pokazený, iný by hľadal hneď alternatívne riešenia a snažil by sa zachrániť čo sa ešte dá. No každý by bol rozčarovaný, sklamaný alebo aj nahnevaný. Na koho vlastne? Na šoféra, ktorý nepočkal, na budík ktorý nezazvonil, na seba, že má takú smolu. Pokračujme však v príbehu ďalej.

Predstavte si, že sa zobudíte o hodinu neskôr a váš autobus je preč. Uvažujete, čo teraz. Plní zlosti a nadávok, ktoré zosielate na hlavu organizátorov zájazdu, zisťujete najbližšie možné spojenie na miesto vášho pobytu. Dozviete sa, že na miesto M sa môžete dostať zdĺhavou cestou s dvoma prestupmi a na mieste budete po desiatich hodinách cesty a navyše vyraziť môžete až zajtra, pretože dnes už všetky možné spoje odišli. Váš hnev sa ešte zväčší a už v duchu vidíte, ako organizátorovi a vodičovi vynadáte a plánujete spôsob, ktorým budete žiadať náhradu škody. Plní zlosti si sadnete k obedu, ktorý ste mali konzumovať už niekde úplne inde, zapnete si správy a .... a dozviete sa, že váš autobus sa tesne pred cieľom zrazil s vlakom a mnohí z jeho účastníkov zomreli. Budete sa hnevať či radovať?

Tragédia zo soboty 21. februára 2009 nenechala nikoho ľahostajným. Aj mňa sa táto udalosť dotkla. Zároveň mi však navodila predstavu takéhoto zjavne fiktívneho príbehu; príbehu o človeku, ktorý možno tiež mal byť v tom autobuse no z nejakého dôvodu nebol. A tu som si uvedomil, aké relatívne je ľudské šťastie a nešťastie. Vo chvíli, keď tomuto fiktívnemu mladíkovi autobus odchádza „spred nosa“ vidí svoje položenie ako veľmi nešťastné. O pár hodín sa však uhol jeho pohľadu mení a svoje postavenie vidí ako najšťastnejšie.

Nemusí však dôjsť k tragédii, aby sme niečo podobné zažili. Dennodenne predsa hodnotíme situácie, ktoré prežívame: dnes som mal šťastie, dnes som mal smolu. Dnes som mal dobrý deň, dnes zlý. No je to vždy tak? Je naše hodnotenie vždy objektívne? Asi ťažko, nakoľko nedokážeme hľadieť na svoj život ako na celok a každý deň hodnotíme iba z hľadiska našej aktuálnej nálady a potreby. V tom je naše ľudské obmedzenie. Boh to však vidí inak. On hľadí na náš život ako na celok a ako taký ho aj hodnotí. A v Jeho svetle sa naše dni môžu javiť celkom inak. A práve tu sa naše hodnotenia rozchádzajú. Práve tu dochádza k tomu, že si človek povie: Ako ma môže Boh mať rád, keď na mňa dopúšťa takéto hrozné veci? Alebo: ako je možné že ja, zbožný a spravodlivý sa mám horšie ako môj rúhavý a hriešny brat? No je to naozaj tak? Postretá ma naozaj toľko nešťastia a mám sa naozaj horšie? To sú práve tie ťažké otázky, na ktoré odpovedáme výsostne subjektívne.

Zároveň však často nemôžeme na okolnostiach svojho života nič zmeniť. A tu prichádza k slovu naša dôvera. Dôvera v Boha, ktorý sleduje vždy naše dobro a uskutočňuje ho pri nás aj za cenu, že my v danej nálade vyhodnotíme Jeho krok ako zlý. No hnevu a sebaľútosti sa zbavíme, ak sa vo svojej dôvere v nebeského Otca budeme posilňovať. Stačí nám spomenúť na Ježiša Krista, ktorého čakalo ukrižovanie a smrť. Také nešťastie – povedal by si človek. A predsa. Z Jeho momentálneho ľudského hľadiska by sa mohlo jednať o nešťastie človeka, z hľadiska Božieho však šlo o spásonosný čin, ktorý mal priniesť vykúpenie celému ľudstvu. Mal sa teda Ježiš hnevať či radovať? Nehneval sa ani neradoval. Ale s dôverou prijal, čo Mu Otec nadelil hovoriac: „Nech sa stane nie moja vôľa, ale Tvoja“.

Napĺňajme aj my svoje srdcia odovzdanosťou voči Božej vôli a Božiemu vedeniu dôverujúc Mu, že nás povedie dobrou cestou a prosiac HO, aby nás tou cestou naozaj viedol vyznávajúc, že sme ochotní Ho poslušne nasledovať.







Tento článok si môžete prečítať na webe ŠTEFAN KISS
https://www.stefankiss.sk

Tento článok nájdete na adrese:
https://www.stefankiss.sk/modules.php?name=News&file=article&sid=108