ŠTEFAN KISS

Cirkev - jedno telo
Publikované: Utorok, 18.03. 2008 - 11:39:07
Vec:


1. Korintským 12, 12-18



   „Lebo ako telo je jedno a má mnoho údov, ale všetky údy tvoria jedno telo, aj keď ich je mnoho: tak aj Kristus. Veď aj my všetci v jednom Duchu sme boli pokrstení v jedno telo, či Židia alebo Gréci, či otroci alebo slobodní; a všetci sme boli napojení jedným Duchom. A veď ani telo nie je jeden úd, ale mnoho (údov). Keby noha povedala: Pretože nie som oko, nie som z tela - či zato nie je z tela? A keby ucho povedalo: Pretože nie som oko, nie som z tela - či zato nie je z tela? Keby celé telo bolo oko, kdeže by bol sluch? Keby celé (telo bolo) sluch, kdeže by bol čuch? Takto však Boh rozložil údy v tele, jeden každý z nich, ako On chcel. Keby však všetky (údy) boli jedným údom, kdeže by bolo telo? Takto je síce mnoho údov, ale jedno telo. Veď oko nemôže povedať ruke: Nepotrebujem ťa! alebo hlava zas nohám: Nepotrebujem vás! Ba čo viac: údy tela, ktoré sa zdajú slabšími, sú veľmi potrebné.“ (1. Korintským 12, 12-22)

Bratia a sestry v Pánu!

„ Postavíme dom a chceme bývať v ňom“ hovorí klasik. Vďaka Božej milosti a láske všetci máme strechu nad hlavou. Bývame v bytoch, väčších či menších domoch, sami alebo s celými rodinami. Staráme sa o tieto svoje príbytky a vieme, koľko je okolo nich práce. Sú však medzi nami mnohí takí, ktorí zažili aj stavbu takéhoto domu. V našom Honte, ktorý je tvorený prevažne menšími obcami ste už mnohí stavali, prerábali, opravovali dom, alebo konali nejaké práce na ňom. Robili ste to sami? Alebo ste potrebovali pomoc niekoho iného?

  V dnešnej dobe sa každý snaží postaviť či opraviť si dom sám. No aj tak sa nikto nevyhne spolupráci s ďalšími ľuďmi či profesiami. Projektant nám musí nakresliť plány, murár vytiahnuť múry, elektrikár spraviť elektrinu, inštalatér ostatné siete, maliar vymaľuje. Aj keď niečo z toho dokážeme sami, predsa k niečomu musíme prizvať iných ľudí. A aj keby sme to ako veľmi nechceli, predsa to urobíme. Prečo? Lebo chceme, aby nášmu domu nič nechýbalo. Potrebujeme predsa aj základy, aj múry, aj strechu, aj vodu, aj elektrinu, aj plyn. Všetko toto je dôležité. Každý jeden kábel, každá jedna skrinka je v našom dome potrebná. A my chceme mať dom ako má byť. Bolo by predsa nezmyslom, keby sme sa na našom dome vzdali elektriny len preto, že nechceme k sebe pustiť elektrikára. Bolo by smiešne, keby sme náš dom nechali škaredý a nevymaľovaný len preto, že nechceme dovoliť, aby k nám prišiel maliar. Nie. Nikto z nás takto neuvažuje a nerobí, a preto výsledkom našej spolupráce s odborníkmi je dom, ktorému nič nechýba. Presne taký aký sme chceli mať.

  Aj cirkev je takýmto domom. Je stavbou, ktorú musia stavať mnohí. Jej stavba je samým Bohom zverená do ľudských rúk. My sme tí, ktorí majú za úlohu postaviť tento dom. No aj tu platí to, čo o tých našich domoch. Nemôže ho postaviť jeden človek sám. Musia ho stavať mnohí. Kto? My všetci, pretože sme jedno telo – tvoríme jednu cirkev.

  Apoštol Pavel prirovnáva cirkev k telu. Každý jeden orgán je dôležitý, každý je potrebný a každý má svoju úlohu. Tieto orgány spolu tvoria jedno telo. Tak aj my spolu tvoríme jedno telo cirkvi. Pavel to hovorí veľmi jasne hneď v prvom verši nášho textu: “všetky údy tvoria jedno telo aj keď je ich mnoho”.

  Dôležitým slovíčkom, ktoré sa v apoštolových ústach často opakuje je “všetci”. Hovorí, že všetky údy tvoria telo. Hovorí, že všetci sme súčasťou tohto tela – cirkvi. Všetci, teda každý jeden z nás. Pokúsme sa teraz chvíľu nevnímať toto slovo ako výraz pre zovšeobecnenie, ale ako slovo, ktoré hovorí o nás. Od toho sa totiž odvíja náš postoj k cirkvi – k tej stavbe nášho domu. Všetci, znamená každý vrátane mňa. Teda aj ja.

  Je veľkým omylom myslieť si, že cirkev je tu len pre niektorých. Je omylom myslieť si, že je len pre farárov, kantorov, kostolníkov, prípadne dozorcov či presbyterov. Je veľkým omylom myslieť si, že je pre tých druhých. Opak je pravdou. Je pre mňa. Ja som súčasťou cirkvi, som súčasťou tela, o ktorom píše Pavel. Ja som bol predsa tiež pokrstený a tým som bol vložený do Božej náruče. Stal som sa súčasťou Božieho plánu. Boh aj na mňa pamätá, aj pre mňa má nejakú úlohu.

  Je úplne jedno, kde sa nachádzame, je jedno akej sme národnosti, aké máme povolanie, aký vek alebo aké možnosti. Pavel hovorí, že všetci sme boli pokrstení v jedno telo. Aj Židia aj Gréci, aj slobodní aj otroci, aj chudobní aj bohatí. Všetci. V našom prípade to znamená, že ani jeden z nás nemôže o sebe povedať, že sa ho Božie poverenie netýka. Ani jeden z nás nemôže povedať, že ostáva mimo. Všetci ako sme tu zhromaždení sme súčasťou jedného tela, lebo všetky údy tvoria jedno telo a všetci sme boli pokrstení v jedno telo.

  Keď si už uvedomíme, že nás všetkých niečo spája, že sme jedno telo a máme spoločne pracovať, vynára sa automaticky otázka: ako? Čo vlastne robiť? Akým činom prispieť k dielu? Možno si niekto myslí, že miesto v cirkvi majú len tí, ktorí vedia pekne spievať, rečniť, vystupovať či vyučovať. Omyl.

   Vráťme sa k Pavlovmu obrazu o tele. Má telo iba oči? Má telo iba ústa? Má telo iba ruky? Nie. Telo má nohy, aby ho mohli odniesť kam treba. Má ruky, aby mohlo pracovať, chystať si potravu, umývať sa, ale aj pohladiť či sa brániť. Telo má ústa, aby mohlo hovoriť, rečniť či spievať, ale aj prijímať potravu. Telo má uši, aby mohlo počúvať. Telo má oči, aby videlo. Telo, ktoré všetky tieto úlohy zvláda je živé, zdravé a samostatné telo. Také telo, ktoré dokáže len niektoré zo spomenutých vecí je choré a invalidné. Kto z nás by chcel mať telo, ktoré síce vidí orlím zrakom, ale nič nepočuje, nehovorí, necíti, nemôže nikam ísť, nemôže nič robiť ani sa o seba postarať? Nikto.

  Prečo teda chceme mať takú cirkev? Prečo chceme mať cirkev, ktorá len hovorí? Prečo chceme mať cirkev, ktorá len spieva? Nikto z nás nechce dom, ktorému chýba strecha, voda či elektrina. Chceme mať kompletne vybavený dom. A chceme mať aj zdravé a kompletne vybavené telo v ňom. Túžime vari po chromej cirkvi?

  Naša cirkev chce nie len spievať a rečniť. Ona chce a potrebuje počúvať náreky ľudí. Potrebuje počúvať sťažnosti tých, ktorých niečo trápi. Cirkev im však chce aj povedať láskavé slovo. Chce ich utešiť, chce ich povzbudiť alebo i napomenúť. Cirkev však chce aj nežne pohladiť tam, kde chýba láska a nežný dotyk. Chce pracovať tam, kde nemá kto pracovať. Cirkev sa chce svojimi rukami postarať o nevládnych, slabých, bezmocných. Chce svojimi rukami pracovať pre nich. Cirkev však potrebuje k nim aj prísť a zasa odísť na ďalšie a ďalšie miesta. Takáto je cirkev. Cirkev, ktorá chodí, pracuje, hladí, utešuje, povzbudzuje, napomína, vyučuje, káže, vidí, počúva.

  Chceme takúto cirkev? Chceme takéto telo? Chceme takýto dom? Môžeme ju mať. Ale musíme si uvedomiť, že je to len a len na nás. My musíme byť nohami, rukami, ústami, ušami, očami našej cirkvi. My všetci, pretože všetky údy tvoria jedno telo a my sme všetci boli pokrstení v toto jedno telo.

  Každý z nás sa však musí uspokojiť s jednou úlohou. Nemôžme byť naraz aj nohami aj rukami aj očami. Naopak. Jeden je okom, druhý zas uchom. Veď keby všetci boli očami, kde by bol sluch? a keby všetci boli ušami, kde by bol čuch? Takto je mnoho údov, ale jedno telo. A tie údy rozložil Boh a dal každému svoju úlohu. Aj keď sa na prvý pohľad zdá niektorá menej významná či nepotrebná, každému dal Boh svoju prácu.

  Bratia a sestry, uvažujme preto, aká je tá naša úloha a aký náš diel. Možno nevieme všetci krásne spievať a rečniť, a tak nemôžeme byť ústami. No možno vieme o ľuďoch, ktorí potrebujú cirkev a môžeme tak byť jej očami, ktoré vidia a hľadajú, kto ju potrebuje. Možno sme na dôchodku či bez práce, máme dostatok času a sme ochotní vypočuť problémy našich blízkych či ľudí okolo nás. Tak môžeme byť ušami, ktoré počúvajú. Možno dokážeme láskavým slovom potešiť a povzbudzovať ľudí a môžeme tak byť hladiacimi rukami. A možno sa dokážeme postarať o hmotné veci, spravovať majetok, pracovať na údržbe okolia chrámu, kosiť, sadiť, polievať či upratovať a môžeme byť pracujúcimi rukami. Týmito môžeme byť aj vtedy, ak vieme chutne upiecť, alebo poupratovať u tých, ktorí sú slabí a nevládni. A možno vieme o takých, ktorí potrebujú nakúpiť alebo odviesť k lekárovi či do kostola a tak sa môžeme stať nohami, ktoré spôsobia, že cirkev nesedí na jednom mieste ale prichádza ku každému.

  Presne takto môžeme poslúžiť našej cirkvi. Presne takto a ešte mnohými ďalšími spôsobmi vieme prispieť na stavbu nášho domu. Každý jeden z nás je potrebný na to, aby naša cirkev nebola chromá, aby jej niečo nechýbalo alebo aby nebola obmedzená. Neváhajme preto priložiť ruku k dielu. Veď je to v našom záujme. Pán nám zasľúbil, že za prácu na Jeho stavbe nám daruje večný život a možnosť prebývať s Ním v Jeho kráľovstve. To je zasľúbenie, ktoré istotne stojí aj za nejakú tú námahu.

  Dnešná nedeľa má tému “Vážne pozvanie”. Znamená to aj pozvanie k práci na Jeho diele, na Jeho dome, na Jeho cirkvi. Skrze našu prácu znamená toto pozvanie aj pozvanie do nebeského kráľovstva. Nepohrdnime teda touto možnosťou, ale skúsme prísť na to, ako vieme my tej našej cirkvi pomôcť, aby sme pri tejto vážnej práci, ktorej výsledkom je život v nebesiach, neostali bokom.

Amen.







Tento článok si môžete prečítať na webe ŠTEFAN KISS
https://www.stefankiss.sk

Tento článok nájdete na adrese:
https://www.stefankiss.sk/modules.php?name=News&file=article&sid=10