ŠTEFAN KISS

Obsah

Súkromie a záľuby:

O MNE A MOJEJ RODINE

HUDBA

TEXTY PIESNÍ (22)

POČÍTAČE (17)

HRY PRE NEVIDIACICH (6)

NAŠA ALOE (3)

PRÍBEHY ZO ŽIVOTA (9)

ČO O MNE NAPÍSALI INÍ (12)

Práca:

DIELA (6)

KÁZNE (47)

ZAMYSLENIA (108)

PRÁCE (19)

Spolu 201 článkov a 25 súborov na prevzatie

Rastisoft

Vstúpte do podstránky, ktorú pod značkou Rastisoftslabs spravuje môj syn Rastislav.

Iné jazyky:

ENGLISH

GERMAN

ITALIAN

O dnešnom dni

Dnes je utorok, 27. júna 2017 00:32

Meniny má:
na Slovensku - Ladislav Ladislava
v Čechách - Ladislav
vo Fínsku - Elvi Elviira
vo Francúzsku - Fernand
v Maďarsku - László
v Nemecku - Cyrill Heimo
v Poľsku - Maryli Wladyslawa
v Španielsku - Socorro Zoilo Ladislao Anecto Sansón
vo Švédsku - Selma Herta Gustav Gösta
v Taliansku - Cirillo

Myšlienka dňa

Tento blok zatiaľ nič neobsahuje.

Posledné články z rubriky

Čo napísali iní
·   Sme šťastní - stále viac[ 4324 čitateľov ]
·   Štvorročného Rastíka zachránili pred slepotou[ 3060 čitateľov ]
·   Rastíkovi hrozila slepota - Otec nevidí, synovi zachránili pražskí lekári zrak v[ 3563 čitateľov ]

Najbližšie audiovysielanie

Nie je naplánované

Možnosti

· Úvodná stránka
· audio
· Kniha návštev
· Kontakt
· Napíšte mi
· Odporučte môj web
· RSS

Kto je práve tu?

Momentálne je 16 návštevníkov online

Vyhľadávanie



Pokročilé vyhľadávanie

Ako sme v Prahe hľadali telefón


Autor: admin - Nedeľa, 14.09. 2008 - 12:00:00


Mladí ľudia dnešnej doby si len ťažko vedia predstaviť život bez počítača, bez internetu, bez mp3 prehrávača a bez mobilného telefónu. Ba nevedia si to predstaviť vôbec. A predsa taká doba bola a nebolo to ani tak dávno. Stačí sa v pamäti vrátiť pred rok 1998, kedy na Slovensku vypukol „mobilový ošiaľ“.

Môj príbeh je z roku 1997. V tých časoch sme s manželkou (vtedy ešte priateľkou) často navštevovali Prahu. Mali sme tam dobrú známu – pani Gábrišovú, ktorá nás vždy láskavo prijala, uhostila a dlhé hodiny v rozhovore s ňou nám každú návštevu Prahy spríjemňovali. Keď sa dnes v mojej blízkosti povie „Praha“, hneď si pomyslím na pani Gábrišovú, ktorá, žiaľ, už nie je medzi nami. Zanechala nám tu však svoju nemenej milú rodinu, s ktorou sa stále radi kedykoľvek stretneme. Ale to sme už zasa v súčasnosti. Vráťme sa pekne do roku 1997.

Na konci apríla 1997 som potreboval zájsť do Prahy. Bola to pracovná cesta, čakalo ma tam jedno stretnutie a prišlo to doslova zo dňa na deň. Doma som oznámil, že zajtra cestujem do Prahy, že neviem kedy sa vrátim, ale že určite zavolám. V tomto presvedčení sme s manželkou sadli na vlak a vydali sa na cestu. Ubytovali sme sa – ako vždy – u pani Gábrišovej a hneď v prvý deň zdarne vybavili pracovné záležitosti.

Na druhý deň bol 1. máj. Povedali sme si, že v deň, kedy začína mesiac lásky, nebudeme tráviť vo vlaku, pobyt si o ten jeden deň lásky predĺžime a vrátime sa až 2. mája.

Urobili sme si krásny romantický 1. máj. Vyviezli sme sa na Petřín, popozerali Staré mesto a vždy pritom jedným okom hľadali mincový automat, aby sme mohli zavolať domov, že nás na druhý deň večer majú čakať. Po mincových automatoch sa však zavrela zem. Nenašli sme ani jeden. V celom meste boli inštalované už iba „kartové“ telefónne automaty, pričom najlacnejšia karta stála 300 korún. Kupovať si ju kvôli hovoru, ktorý stojí 10 korún sa nám nechcelo. S nadchádzajúcim večerom však rástla aj naša bezradnosť. Prešli sme Václavské námestie, zablúdili k Tescu, na Karlovu triedu. Pozreli sme do staníc metra, do nákupných stredísk, hľadali pri reštauráciách. Nič. Pôvodne romantická prechádzka Prahou na 1. mája sa zmenila na divoké pátranie po mincovom automate. Čas sa krátil. Boli sme ďaleko od pani Gábrišovej, ktorá bývala v Šeberove  a okolo ôsmej nás čakala s večerou. Z centra Prahy to znamenalo previesť sa asi 20 minút metrom, vystúpiť v stanici Opatov a tam ešte počkať na autobus 226, ktorý nejazdil tak často ako autobusy v centre mesta, zviesť sa ním dve zastávky a chvíľu ešte šlapať pešo.

Ako sa ručička hodiniek posúvala k siedmej, vedeli sme, že naše šance klesajú. Musíme to vzdať a pobrať sa na cestu „domov“, inak sa ešte aj k večeri oneskoríme. Nechceli sme sa vzdať lebo sme vedeli, že ak mincový automat nie je v centre mesta, v šeberove, kde sú len rodinné domčeky, ho už vôbec nenájdeme. Ale nedalo sa nič robiť. Len sa spoľahnúť na to, že naši doma budú žiť v dobrej viere, že keď nadíde čas, vrátime sa. Uspokojovali sme sa tvrdením, že „snaha bola“ a skutočne sme chceli zavolať domov. Ale bez telefónu to aj vtedy bolo dosť ťažké.

Kúsok pred pól ôsmou sme to vzdali a vybrali sa na cestu k pani Gábrišovej. Samozrejme, ako na potvoru, metro hodnú chvíľu neprichádzalo. Bolo už 19:45, keď hlučne dohrmela súprava metra. Znepokojene sme hľadeli na hodinky, ktoré sa neúprosne blížili k ôsmej, a my sme ešte len sedeli v metre, ktoré sa práve teraz akosi vlieklo. Neustále sme preratúvali, aké sú naše šance oneskoriť sa čo najmenej. Ak načas prídeme do stanice Opatov... Ak príde hneď autobus... Rátali sme s tými najpriaznivejšími okolnosťami. Nechceli sme ani pomyslieť na to, že autobus v Opatove nestihneme a budeme 20 minút čakať na ďalší...

Konečne Opatov. Vystúpili sme a bežali hore schodmi k autobusom. „Bežme, práve prichádza!!!“ zvolala moja polovička a rozbehli sme sa k nemu. Naskočili sme v poslednej chvíli, zadýchaní ale spokojní. Dvere sa zatvorili a autobus sa rozbehol.

V tých rokoch som si ako nevidiaci vychutnával hlásenia v pražskej MHD. Nikde na Slovensku to vtedy nebolo a tak som v Prahe mal pocit, že som o kus samostatnejší a viem kde som. Poznal som naspamäť trasy liniek, ktorými som cestovával a vedel vždy, ktorá zastávka príde. Aj teraz. Vedel som, že čoskoro sa ozve hlásenie „Šeberov“ a my vystúpime. Autobus uháňal po svojej ceste, tlmené hučanie motora nás po celom dni chodenia po Prahe utlmovalo k driemotám. Cítili sme, ako autobus brzdí, spomaľuje a už sa ozýva známy gong a hlásenie... „Ke Kateřinkám“.

„Preboha“, zvolali sme a vyskočili z miesta. „Kde to sme?“

Vytrielili sme z autobusu a napriek davu ľudí z neho vypadli medzi prvými. Vôbec sme nechápali, ako je to možné, ale bolo to tak. Namiesto linky 226, ktorá jazdí do šeberova, sme nastúpili na autobus číslo 227, ktorá ide niekde úplne inde. Dodnes neviem, kam vlastne linka 227 jazdila. Viesť sa ňou jednu zastávku nesprávnym smerom mi úplne stačilo. Autobus odišiel a my sme sa bezradne rozhliadli okolo seba, aby sme našli zastávku pre opačný smer. Na prvý pohľad sme ju nenašli. Miesto toho však náš zrak padol na .... Mincový automat. Áno, stál tam, pri zastávke, snáď jediný a posledný v celej Prahe – aspoň tak mi to vtedy pripadalo. V okamihu sme prestali ľutovať, že sme nastúpili na nesprávny autobus. Bolo nám síce ľúto pani Gábrišovej, ku ktorej sa už neodvratne omeškáme, ale naša radosť z objavu bola väčšia. Radostne sme zavolali domov a oznámili čas príchodu.

Pani Gábrišová bola nesmierne láskavá a tolerantná pani a vôbec sa na nás nehnevala, že sme prišli o hodinu neskôr. „To sa v Prahe stáva“ povedala s úsmevom a s rovnakým úsmevom si vypočula naše rozprávanie o Kateřinkách.

Nenadarmo sa hovorí, že všetko zlé je na niečo dobré. Týmto konštatovaním by sa dalo ukončiť aj moje rozprávanie o hľadaní telefónu v Prahe. Moja viera mi však hovorí, že to všetko nebola len obyčajná náhoda. Keďže som Božie dieťa a verím v láskavú starostlivosť svojho nebeského Otca, verím aj tomu, že On vo svojej vševedúcnosti dobre vedel, kde sa v Prahe nachádza mincový automat. No a ktorý otec by svojmu dieťaťu v takej situácii nepomohol???


  Zdielaj na FaceBooku

·

 Ďalšie články v rubrike Príbehy zo života

Rastík začal nový školský rok
Grazie Danka
Lavica pre Rastíka
Nevidiaci za volantom
Richard Rikkon, Radka a Rastík
Správni ľudia v správnej chvíli
Zázraky sa dejú aj dnes

Hodnotenie článku

Priemerné hodnotenie: 5
Hlasov: 2

Vynikajúci

Zvoľte počet hviezdičiek:

Vynikajúci
Veľmi dobrý
Dobrý
Priemerný
Zlý

Možnosti


 Vytlačiť článok Vytlačiť článok


Re: Ako sme v Prahe hľadali telefón (Hodnotenie: 0)
Od: hosť - Utorok, 23.09. 2008 - 08:06:13
Clanok je od sameho zaciatku putavy a cakala som ako sa skonci. Tusila som, ze niekde v Prahe sa zrazu akoby zazrakom objavi telefon na mince a potvrdilo sa to. Verim tomu, ze ked celovek velmi nieco chce a velmi si to praje a zela, ze sa mu to splni. Prajem vsetko dobre Libusa Puskarova-Kordikova, c.t. 65933981, c.m. 0915742334

Neviem ci moje komentare sa k Vam dostanu. Ked som sa chcela registrovat ukazalo to, ze to nie je mozne. Tak skusim tieto spravy odoslat.


[ Odpovedať ]
Re: Ako sme v Prahe hľadali telefón (Hodnotenie: 0)
Od: hosť - Streda, 24.09. 2008 - 11:20:05
 
Dobrý deň, áno, všetky komentáre sa ku mne dostanú. Ak ma chcete kontaktovať priamo, je najlepšie využiť modul "Napíšte mi", alebo ak chcete nechať odkaz, ktorý by videli aj ostatní návštevníci, môžete nechať odkaz pod článkom alebo v Knihe návštev. Za všetky odkazy ďakujem a držím palce.


[ Odpovedať ]
ŠTEFAN KISS
Všetky texty, príbehy, zamyslenia, kázne, práce, preklady či programy, publikované na tejto stránke sú mojim duševným vlastníctvom, preto ich ďalšie šírenie alebo publikovanie je možné len s uvedením môjho mena ako autora alebo tohto webu ako zdroja!!!
Ste návštevníkom číslo
Powered by Copyright © UNITED-NUKE CMS. Všetky práva vyhradené.
Čas potrebný k spracovaniu stránky 0.09 sekúnd