ŠTEFAN KISS

Obsah

Súkromie a záľuby:

O MNE A MOJEJ RODINE

HUDBA

TEXTY PIESNÍ (22)

POČÍTAČE (17)

HRY PRE NEVIDIACICH (6)

NAŠA ALOE (3)

PRÍBEHY ZO ŽIVOTA (9)

ČO O MNE NAPÍSALI INÍ (12)

Práca:

DIELA (6)

KÁZNE (47)

ZAMYSLENIA (108)

PRÁCE (19)

Spolu 201 článkov a 25 súborov na prevzatie

Rastisoft

Vstúpte do podstránky, ktorú pod značkou Rastisoftslabs spravuje môj syn Rastislav.

Iné jazyky:

ENGLISH

GERMAN

ITALIAN

O dnešnom dni

Dnes je piatok, 23. júna 2017 15:55

Meniny má:
na Slovensku - Sidónia
v Čechách - Zdeňka
vo Fínsku - Aadolf Aatto Aatu
vo Francúzsku - Audrey
v Maďarsku - Zoltán
v Nemecku - Edeltraud Peter
v Poľsku - Wandy Zenona
v Španielsku - Alicia Apolo Inmaculada Walter Agripina
vo Švédsku - Adolf Adela
v Taliansku - Atanasio

Myšlienka dňa

Tento blok zatiaľ nič neobsahuje.

Posledné články z rubriky

Nemecké texty
·   Du bist das größte Wunder[ 2028 čitateľov ]

Najbližšie audiovysielanie

Nie je naplánované

Možnosti

· Úvodná stránka
· audio
· Kniha návštev
· Kontakt
· Napíšte mi
· Odporučte môj web
· RSS

Kto je práve tu?

Momentálne je 15 návštevníkov online

Vyhľadávanie



Pokročilé vyhľadávanie

Sme šťastní - stále viac


Autor: admin - Pondelok, 14.07. 2008 - 17:19:31

ĽUDMILA GRODOVSKÁ - Slovenka (11.2 2008 6/2008)



Tváre ľudí a príbehy, o ktorých som kedysi písala, mi pod nánosom rokov už splývajú, ale ŠTEFAN KISS z Nových Zámkov je výnimka. Naňho som nikdy nezabudla, pretože mi to ani nedovolil. Vždy po niekoľkých rokoch sa pripomenul - maturitným, neskôr svadobným a napokon aj promočným oznámením.

Keď pätnásťročný Števko v evanjelickom kostole v Nových Zámkoch rozozvučal organ, bola to zimomriavková chvíľa - a rovnako silná je aj po rokoch spomienka na ňu. Šli sme do toho prázdneho kostola po skončení rozhovoru u nich doma, dojatí a plní obdivu k tomuto nevidiacemu gymnazistovi, ktorý bol už od svojich trinástich rokov - ako najmladší na Slovensku - oficiálnym kantorom evanjelického cirkevného zboru. Obdivovali sme jeho obetavú rodinu, jeho úžasnú mamu, ktorá svojmu synovi nahrádzala zrak a vďaka nej mohol chodiť do školy spolu so zdravými deťmi doma, v Nových Zámkoch. Dokončil základnú školu a nastúpil aj do gymnázia a ani v tom najťažšom období, keď sa zmieroval s tým, že už nikdy nebude vidieť, neprestal hrať na organe.

VEDEL, ČÍM CHCE BYŤ

Už ako osem, deväťročný sa rozhodol, že bude kňazom. Fascinovala ho atmosféra kostola i samotných obradov a túžil mať povolanie, pri ktorom by sa ľudia tešili z jeho prítomnosti a jeho slov. Tak, ako sa on tešil z každého stretnutia s pánom farárom a pani farárkou Horínkovcami, ktorí vtedy pôsobili v Nových Zámkoch a boli preňho veľkým vzorom. Pani farárka ho podporovala v hudobných začiatkoch a podchytila jeho talent. Práve ona mu dovolila ako desaťročnému prvý raz sadnúť za organ v kostole a čoskoro aj hrať na detských bohoslužbách. V marci 1988 mal jedenásť rokov a nešťastná rana snehovou guľou spôsobila, že sa mu odtrhla sietnica a navždy stratil zrak. Po návrate z nemocnice prestal chodiť na pol roka do školy, ale pani farárka ho presviedčala, že s hudbou nemusí skončiť. Nech skúsi hrať spamäti.

Staršia sestra mu čítala noty a on sa učil piesne naspamäť. Už v máji na Deň matiek hral prvýkrát v živote na nedeľných bohoslužbách a o dva roky neskôr sa stal oficiálnym kantorom. Popri tom hrával na rôznych kultúrnych podujatiach v škole, v meste, ale precestoval aj celé Slovensko. Pozývali ho do evanjelických zborov, kde rozprával aj svoj príbeh - príbeh chlapca, ktorému optimizmus a viera v Boha pomáhajú prijať svoj osud a nevzdávať sa. Keď robil prijímacie pohovory na štúdium teológie, prišiel už medzi známych. Skúšky urobil najlepšie zo všetkých uchádzačov, ale upozornili ho, že kvôli nemu nebudú v škole zavádzať žiadne nové vyučovacie metódy. To, ako si poradí so štúdiom, bude len jeho vec.

VĎAKA BOHU A DOBRÝM ĽUĎOM

Viem si predstaviť, ako musela trnúť mama, keď ho púšťala do Bratislavy. Dovtedy nepoužíval bielu paličku, pretože všade, kam potreboval ísť, ho zaviedli. Vo veľkom meste bol odkázaný na seba a na pomoc cudzích ľudí. „Predstavte si, že stojíte na zastávke a počujete, že prišiel autobus. Spýtate sa do prázdna, aké je to číslo... V električke sa musíte pýtať na názov zastávky a keď vystúpite na to, či už svieti zelená, aby ste mohli prejsť cez cestu... Vtom čase ešte v mestskej doprave nehlásili názvy zastávok a neexistovali ani zvukové semafory." S neochotou sa však nestretol. Práve naopak. Chlapcovi s bielou paličkou ochotne pomohli ľudia na ulici, aj v škole či na internáte sa vždy niekto našiel. Keď nastúpil do prvého ročníka, práve otvorili v Bratislave podporné centrum pre zrakovo postihnutých študentov. Tu mu na požiadanie skriptá načítali alebo prepísali do Braillovho písma a naučil sa pracovať aj s počítačom, ktorý sa stal jeho veľkým pomocníkom.

„Každý večer, keď som si ľahol do postele, spomenul som si na všetkých ľudí, ktorí mi v ten deň pomohli a poďakoval som Pánu Bohu, že mi ich priviedol do cesty," hovorí. S Božou pomocou vyštudoval. Keď promoval, bol už rok ženatý a s manželkou Silviou čakali svoje prvé dieťa.

UVÁŽENÉ ROZHODNUTIE

„Poznali sme sa od pätnástich rokov z cirkevného zboru v Nových Zámkoch. Zobrali sme sa rok pred skončením školy, lebo sme vedeli, že po promócii budem začínať na novom mieste - zvykať si súčasne aj na rodinný život by bolo ťažšie. Za ten rok sme sa zabehli ako rodina." Pani Silvia je učiteľka a tvrdí o sebe, že je racionálny typ. Do ničoho sa nehrnie strmhlav a rozhodnutie spojiť svoj život s nevidiacim partnerom si dobre zvážila. „Dlho sme boli len kamaráti. Zistila som, že sme si blízki svojimi hodnotami, nadovšetko si ceníme rodinu. Som z rozvedeného manželstva a viem, čo to znamená, keď chýba harmonická rodina. Nestretla som však nikoho iného, kto by mi dával nádej, že by to mohlo naozaj fungovať. Moje obavy, či to zvládneme so Števovým hendikepom, vyvažoval jeho optimizmus. Postupne sme sa dopracovali k harmónii."

HLAVNÝ ZABÁVAČ

Na svoje prvé pôsobisko do Krupiny prišiel mladý kaplán s manželkou a štvortýždňovou dcérkou Radkou. Jedno zdravé dieťa zvládli vcelku bez problémov. Otecko sa stal hlavným zabávačom, uspávačom a čítačom rozprávok, ale keď už dcérka vedela sedieť, odvážil sa ju aj okúpať. A dievčatko rýchlo pochopilo, že musí ustúpiť z cesty, aby naň ocko nestupil a veľmi skoro sa naučilo pomáhať mu a vodiť ho za ruku. O rok a pol sa narodil Rastík s rázštepom mäkkého podnebia a neskôr sa ukázali aj ďalšie zdravotné problémy. Starostlivosť oňho bola omnoho náročnejšia. Bolo to ťažké, ale vtedy prišla pomoc, za ktorú budú Kissovci navždy vďační. Dve miestne dôchodkyne - teta Darinka a teta Anička sa ponúkli, že sa aspoň na pár hodín každý deň postarajú o deti. Robili tak viac ako dva roky, až kým Kissovci neodišli z Krupiny. Skoro sa ukázalo, že Rastík na jedno očko nevidí vôbec a na druhom mu hrozí odlúpenie sietnice. Keď mal dva roky, predpoveď lekárov sa naplnila. „Poučený vlastnou skúsenosťou som neváhal a už o niekoľko dní sme boli v Prahe, kde ho operovali. Upozornili nás, že ak sa operácia podarí, Rastíkovi sa vráti dvadsať percent zraku. Keď mu očko odlepili, každý deň videl viac, až napokon lekárka povedala, že dvadsať rokov praxe nezažila taký zázrak: nášmu synovi sa vrátil na sto percent zrak!" Je pochopiteľné, že synov zrak chránia rodičia ako poklad a vždy budú dbať na to, aby sa varoval prudkých pohybov a nárazov. No všetkým, ktorí im dávali najavo, že s takouto poruchou mohli vzhľadom na postihnutie otca počítať, môžu pokojne odpovedať, že sa mýlia. Nejde o genetickú záležitosť, vyšetrenia ukázali, že Rastíkovo postihnutie má na svedomí asi vírus rubeoly, s ktorým Silvia mohla prísť do kontaktu počas tehotenstva.

HARMÓNIA

Po štyroch rokoch ponúkli Štefanovi Kissovi možnosť pracovať na biskupskom úrade, odkiaľ metodicky a organizačne riadi prácu s deťmi v cirkevných zboroch po celom Slovensku. Je to práca tvorivá, vymýšľa témy a náplň detských besiedok, školí ľudí, ktorí pracujú s deťmi, sám sa vzdeláva, chodí do zahraničia. S rodinou sa na veľkú radosť starých rodičov presťahoval do rodných Nových Zámkov. Väčšinu práce môže vďaka počítaču urobiť doma, raz do týždňa „úraduje" v Bratislave. Prichádzajú vždy spolu so Silviou, ktorá ho vozí v aute, ale veľa mu pomôže aj pri „papierovej" robote. Trávia spolu viac času ako iní manželia, pretože Silvi často nahrádza Štefanovi oči, ale ponorková choroba vraj u nich nehrozí. Sú spolu radi a sú šťastní. Vraj stále viac.

ĽUDMILA GRODOVSKÁ - Slovenka (11.2 2008 6/2008)


  Zdielaj na FaceBooku

·

 Ďalšie články v rubrike Čo napísali iní

Štvorročného Rastíka zachránili pred slepotou
Rastíkovi hrozila slepota - Otec nevidí, synovi zachránili pražskí lekári zrak v
Nevzdali sa
Dvojitý boj so životom v tme
Rozhovor s tajomníkom GBÚ pre detské besiedky Štefanom Kissom
Žijem v krásnej tme
Rozhovor s nevidiacim ev. kaplánom

Hodnotenie článku

Priemerné hodnotenie: 5
Hlasov: 2

Vynikajúci

Zvoľte počet hviezdičiek:

Vynikajúci
Veľmi dobrý
Dobrý
Priemerný
Zlý

Možnosti


 Vytlačiť článok Vytlačiť článok

ŠTEFAN KISS
Všetky texty, príbehy, zamyslenia, kázne, práce, preklady či programy, publikované na tejto stránke sú mojim duševným vlastníctvom, preto ich ďalšie šírenie alebo publikovanie je možné len s uvedením môjho mena ako autora alebo tohto webu ako zdroja!!!
Ste návštevníkom číslo
Powered by Copyright © UNITED-NUKE CMS. Všetky práva vyhradené.
Čas potrebný k spracovaniu stránky 0.07 sekúnd