ŠTEFAN KISS

Obsah

Súkromie a záľuby:

O MNE A MOJEJ RODINE

HUDBA

TEXTY PIESNÍ (22)

POČÍTAČE (18)

HRY PRE NEVIDIACICH (6)

NAŠA ALOE (3)

PRÍBEHY ZO ŽIVOTA (9)

ČO O MNE NAPÍSALI INÍ (12)

Práca:

DIELA (6)

KÁZNE (47)

ZAMYSLENIA (109)

PRÁCE (19)

Spolu 202 článkov a 25 súborov na prevzatie

Rastisoft

Vstúpte do podstránky, ktorú pod značkou Rastisoftslabs spravuje môj syn Rastislav.

Iné jazyky:

ENGLISH

GERMAN

ITALIAN

O dnešnom dni

Dnes je pondelok, 11. decembra 2017 20:09

Meniny má:
na Slovensku - Hilda
v Čechách - Dana
vo Fínsku - Daniel Taneli Tatu
vo Francúzsku - Daniel
v Maďarsku - Árpád
v Nemecku - Damasus Tassilo Richer David Arthur
v Poľsku - Damazego Waldemara
v Španielsku - Dámaso
vo Švédsku - Daniel Dan
v Taliansku - Damaso

Myšlienka dňa

Tento blok zatiaľ nič neobsahuje.

Posledné články z rubriky

Čo napísali iní
·   Sme šťastní - stále viac[ 4397 čitateľov ]
·   Štvorročného Rastíka zachránili pred slepotou[ 3133 čitateľov ]
·   Rastíkovi hrozila slepota - Otec nevidí, synovi zachránili pražskí lekári zrak v[ 3638 čitateľov ]

Najbližšie audiovysielanie

Nie je naplánované

Možnosti

· Úvodná stránka
· audio
· Kniha návštev
· Kontakt
· Napíšte mi
· Odporučte môj web
· RSS

Kto je práve tu?

Momentálne je 17 návštevníkov

Vyhľadávanie



Pokročilé vyhľadávanie

Rozhovor s nevidiacim ev. kaplánom


Autor: admin - Utorok, 18.03. 2008 - 18:29:49
Hana Ševečková - Kotva - 3/2003

Milý Števko, mohol by si nám porozprávať o svojom detstve ?

     Ja som mal klasické, celkom normálne detstvo. Videl som do 11. rokov, ale mal som už trošku problémy - krátkozrakosť. Bol som aj po nemocniciach, ako 5 a 9 ročný som podstúpil  niekoľko operácií. Odlúpila sa mi sietnica a musel som zostať pol roka v nemocnici. Okrem toho som bol v podstate zdravý , chodil som do školy, mal kamarátov, ale s obmedzeniami  - necvičil som,  nechodil do školy v prírode. V 3. ročníku  som začal  vynechávať dosť zo školy. V kolektíve som nemal až také vzťahy, mnohé veci som nerobil, vyhýbal som sa bitkám, guľovačkám. Bol som uvedomelé dieťa. Niekedy som mal pocit, že som mimo diania. Mal som iné záľuby, ktoré ma naplnili - hudba, organ, na ktorom som skúšal hrať od  9 rokov.  Do kostola som chodil odmalička. Fascinovala ma hra na organe, skúšal som a pani farárka ma podporila. Vtedy som nechodil do ĽŠU, a tak som skúšal len to, čo som sa  naučil doma. Pani farárka mi hneď darovala spevníček, a tak som sa cvičil.  V 13. rokoch som sa stal oficiálnym kantorom, najmladším na Slovensku. Naši ma všade vodili, na stretnutie mládeže, do kostola. Často som listoval  spevník a Bibliu. Nad posteľou som mal Pána Ježiša v Getsemane. Keď prišli kamaráti, hovorili: „Toto tu máš ? Radšej si tam daj iné plagáty - Madonu alebo Depeš.“

      V 11. rokoch som mal úraz a úplne som stratil zrak. Ale to čo som mal rád mi zostalo. Strašne rád som čítal knižky, čo mi potom veľmi chýbalo, ale mamka mi to nahradila. Rodičia mi všetko suplovali, čítali mi príbehy, knihy, noty. Po úraze som prestal chodiť do školy. Tu sa prejavilo, aké to boli kamarátstva, čo som mal. Nikto ku mne neprišiel. Ja som vlastne prežil  2 - 3 roky úplne bez priateľov, ostali mi len rodičia a sestra. Bolo to fajn, bol som spokojný, ale vo veku puberty mi už začalo byť clivo. Sníval som po romantických prechádzkach. Počas puberty sa začala prejavovať túžba byť rovnocenný. V detstve mi to nevadilo, ale neskôr som túžil byť ako ostatní.Tu sa začala snaha o to  ako  nebyť nápadne iný.

Keď si bol na stretnutí jubilantov u nás,  kázal si s Bibliou v ruke. Mnohí práve preto nespozorovali, že si nevidiaci.

     Keď všetci farári  majú Bibliu pri sebe, tak chcem, aby to tak bolo aj pri mne. Tá Biblia tu patrí. Nechcem sa vymykať a byť iný. Z toho to pramení. Život okolo plynie, snažím sa začleňovať maximálne. Aj keď sa to vždy nedarí. Čím ďalej tým viac pociťujem to obmedzenie.

     Keď som študoval,  v podstate som sa potreboval len učiť. Večer chodili študenti von. Keď ma zopárkrát niekto zobral, vždy som si to vedel veľmi vážiť a mám každé to stretnutie vo svojom srdci. Vedel som si vážiť, že si na mňa spomenuli.V porovnaní s rodinou je to iné. Zdravý manžel odvezie manželku domov, premiestni, presunie. Ja by som to tiež rád, ale nie že jej pomôžem ja, ale ona  v cudzom prostredí pomáha mne. Keď sa chystáme na cesty, je to ona, ktorá  balí veci, vyberá oblečenie a všetko potrebné a ja sa len tmolím okolo. Alebo varenie. Niečo viem, ale do veľkých vecí sa nepúšťam. Snažím sa upratovať, zabávať detičky, aj ráno, nech si manželka oddýchne. Aj  doma, keď treba niečo vymeniť - nedá sa. Pociťujem to viac a viac, stále prichádzajú skúšky, Pán Boh ich dáva na človeka, ale veľmi pomáha.

     Snažím sa začleňovať. Túžim po tom, aby sme vystupovali ako normálna rodina. Niekedy mám problém povedať, že som nevidiaci. Aj pri konfirmandoch, neviem, do akej miery  to prízvukovať. Keď prídu neznámi ľudia,  snažím sa  robiť všetko tak, ako iní. Prvoradé mi je, aby sa ten človek cítil normálne. Mnohí majú z toho problémy,  nevedia, čo pri stretnutí so mnou očakávať.

Bolo ťažké rozhodnúť sa pre povolanie kňaza ?

     Povolanie bola jednoznačná vec, mal som vzťah ku tým veciam. Od detstva chrám, chrámová atmosféra, pani farárka Horínková mala perfektný prístup k deťom. Vnímal som z práce farára len tie Služby Božie, kde som sa veľmi dobre cítil. A keď som pána farára stretol na ulici, cítil som vždy niečo z toho chrámu. Predstavoval iný svet, dotyky iného chrámového kľudného sveta. Asi   v 8 - 9 r. vznikla túžba byť nositeľom tohoto sveta. Ja som si myslel, že pri farárovi sa všetci tak dobre cítia, a taký som chcel byť aj ja. A keď sa mu chcem podobať, musím sa stať farárom. Keď som bol v puberte, bol som k tomu bližšie a bližšie. Nevedel som, čo všetko to obnáša, to som sa dozvedel až na vysokej škole.

Mohol by si porovnať tvoje predstavy so skutočnosťou ?

     Čo sa týka mojej osoby, to ja neviem porovnať. Inak vnímam spoločenstvá. . Keď som bol dieťa, predstavoval som si, aké je v chráme všetko super. Ale teraz viem, že sú mnohé veci, čo  to narúšajú - málo ľudí v chráme, hovoríme o láske a odpustení a niekto sa nám rozháda. Niekedy je to smutné, že sa nedokážeme tak nejako povzniesť nad tieto ľudské nedostatky.

Všade, kde prichádzaš, sú poslucháči oslovení tvojou kázňou. Ako vnímaš samotnú prípravu na kázeň a aké máš pocity po zvesti Slova Božieho ?

     Po kázni mám často chuť ospravedlniť sa ľuďom. Snažím sa vyberať si v prvom rade texty, ktoré ma oslovujú. Kazateľ musí byť svedok toho, čo sám zažil. Nemôžem kázať o radosti, keď ju neprežívam. Využívam vždy, keď mám texty na výber, a ten, ktorý ma najviac osloví, ten vyberiem. Snažím sa hľadať pre seba niečo, len jednu myšlienku,  ktorá ma nadchne. Mám taký výborný pocit, keď nájdem dobrú myšlienku, teším sa z toho a s tým nadšením idem pred oltár. Príprava spočíva v tom, ako tú myšlienku priblížiť. Mám rád literatúru, ktorá je jednoduchá, obrazná. Mám pred Pánom Bohom takú pokoru, viem, že to nehovorím sám zo seba a nedokážem si povedať, aký som geniálny.

Je v tvojej práci niečo, čo ťa povzbudilo a utvrdilo v tom, že tvoje rozhodnutie stať sa kňazom bolo správne ?

    Veľa sa stretávam s ľuďmi doma i v nemocnici.Snažím sa čo najviac pri rozhovoroch odovzdať. Spravidla tu nie je spätná väzba.Veľakrát sa mi stane, že sa cez niekoho dozviem, že niekoho povzbudila moja návšteva. A to ma vedie ďalej. Tak obkľukami prídu väzby a z toho sa teším. A druhá vec - sú tu Božie uistenia. Myslím si, že sa niektoré veci nedajú  zvládnuť, a Pán Boh sa o mnohé postará. Do nemocníc ma vždy niekto doprevádza, vždy sa niekto nájde a je pripravený ísť. Pán Boh mi vždy pošle človeka, len aby som išiel. Nie sú pre mňa žiadne výhovorky.

Ako si vnímal rozhodnutie pre manželský život ? Bolo toto rozhodnutie ťažké ?

     Ja som od malička rodinný typ. Mnohí chlapci odkladajú svadbu. Ja som sa chcel ako 19 - 20 ročný oženiť. Ani počas školy by mi to nevadilo. To je pre mňa norma fungujúca rodina. Aj rodičia žijú v dosiaľ  fungujúcom manželstve. Nezamýšľal som sa kto to bude, nesnažil som sa hľadať racionálne - taká by mohla byť. Pán Boh sa o to postaral.

     Bol som zakladajúcim členom mládeže, kde Silvi tiež chodila. Šesť rokov sme sa stretávali. Vytvorili sa tu dôverné vzťahy. Ja, Silvi a jej kamarátka sme sa často stretávali aj mimo mládeže, cez prázdniny. A práve v tých časoch, keď som mal 15 rokov a túžbu s niekým chodiť aj na prechádzky, mi Pán Boh poslal tieto dve kamarátky, ktoré ma navštevovali. Nasledovali dôverné  rozhovory o budúcnosti a partnerstve. Poznali sme sa do špiku kostí, boli sme k sebe úprimní. Ako som ich spoznával, tá jedna bola tichá, orientovaná na duchovné veci. Po šiestich rokoch som sa jej pokúsil naznačiť moju priazeň, že by som bol jej priazňou potešený. Bola prekvapená, lebo to nečakala. Silvi bývala v Čechách, až v 15 rokoch sa vrátila na Slovensko. Pán Boh ich tu povolal.

     Manželstvo vnímame ako obohatenie. Silvi je tichá, žiari pokojom, pohodou a to ma fascinuje. Aj o duchovných veciach sa dokážeme porozprávať. Ku kážňam hľadáme spolu myšlienky, čo ma obohacuje. V žiadnom prípade nie je manželstvo obmedzením pre moju prácu. Aj keď ma mnohé stretáva, mám to komu povedať, zdôveriť sa, ale aj prijať obohatenie. Keďže máme detičky, je vyťažená. Kde inde má človek hľadať ticho a spokojnosť, ak nie doma. Keď sa človek neteší domov, nie je to dobré. Ona je môj ideál ženy!  Ju Pán Boh musel pre mňa nájsť, aj keď v Čechách. Postaral sa o to, aby sme sa našli a dali dokopy. Uvedomujem si, že to pre ňu nebolo ľahké vydať sa za mňa s hendikepom, s povolaním farára, ďaleko od rodiny. Ale je to prejav lásky a ochoty nasledovať manžela.  Keď je to možné, pošlem ju domov k rodičom, aby si mohla oddýchnuť a ja idem napríklad na tábor s mladými. Naše spolužitie a dobré vychádzanie musí byť nadovšetko. Diabol nenapáda zlé manželstvá, ale dobré. Nesmieme sa dať a vzdať to. V súčasnosti je chyba, že ľudia siahajú po najjednoduchšom spôsobe. Prečo by som sa mal prispôsobiť, podriadiť, urobiť niečo pre druhého?  Ale o tom je manželstvo. Rozviesť sa je pohodlnosť!

Po tvojej návšteve v našom zbore, v mnohých rodinách začali znieť piesne z tvojich kaziet. Ako vznikajú tvoje piesne ?

     Najlepšie sa mi tvorí pri klávesoch, čo som mal  vždy k dispozícii u svojich rodičov. Teraz je to ťažšie, komplikovanejšie. Klávesy sú odložené v druhej miestnosti a mám menej času. Keď chcem niečo vymyslieť, musím sa na to skutočne zamerať, ale teraz mi prúdi v hlave veľmi veľa myšlienok ohľadom biblickej hodiny, kázní, rôznych zamyslení. Niekedy toho už mám priveľa v hlave. Hudba sa dostala niekde na posledné miesto v mojom živote. V Krupine som zložil len piesne pre deti, napríklad Radke k narodeninám. Teraz chcem zložiť aj pre Rastíka. Ľahšie sa mi skladá melódia, nie som textár, ale snažím sa vyjadriť, čo cítim. Často hrám na organe v kostole, čo robím veľmi rád. Hrávam aj pri kňažských spovediach. Mám rád, keď pri Večeri Pánovej môžem hrať svoje melódie a ľudia popri tom len premýšľajú, modlia sa k Pánu Bohu.

    Ďakujem veľmi pekne za rozhovor a želám Božie požehnanie v rodine i v povolaní.


  Zdielaj na FaceBooku

·

 Ďalšie články od autora:Čo napísali iní

Sme šťastní - stále viac
Štvorročného Rastíka zachránili pred slepotou
Rastíkovi hrozila slepota - Otec nevidí, synovi zachránili pražskí lekári zrak v
Nevzdali sa
Dvojitý boj so životom v tme
Rozhovor s tajomníkom GBÚ pre detské besiedky Štefanom Kissom
Žijem v krásnej tme

Hodnotenie článku

Priemerné hodnotenie: 5
Hlasov: 2

Vynikajúci

Zvoľte počet hviezdičiek:

Vynikajúci
Veľmi dobrý
Dobrý
Priemerný
Zlý

Možnosti


 Vytlačiť článok Vytlačiť článok

ŠTEFAN KISS
Všetky texty, príbehy, zamyslenia, kázne, práce, preklady či programy, publikované na tejto stránke sú mojim duševným vlastníctvom, preto ich ďalšie šírenie alebo publikovanie je možné len s uvedením môjho mena ako autora alebo tohto webu ako zdroja!!!
Ste návštevníkom číslo
Powered by Copyright © UNITED-NUKE CMS. Všetky práva vyhradené.
Čas potrebný k spracovaniu stránky 0.05 sekúnd