ŠTEFAN KISS

Obsah

Súkromie a záľuby:

O MNE A MOJEJ RODINE

HUDBA

TEXTY PIESNÍ (22)

POČÍTAČE (18)

HRY PRE NEVIDIACICH (6)

NAŠA ALOE (3)

PRÍBEHY ZO ŽIVOTA (9)

ČO O MNE NAPÍSALI INÍ (12)

Práca:

DIELA (6)

KÁZNE (47)

ZAMYSLENIA (109)

PRÁCE (19)

Spolu 202 článkov a 25 súborov na prevzatie

Rastisoft

Vstúpte do podstránky, ktorú pod značkou Rastisoftslabs spravuje môj syn Rastislav.

Iné jazyky:

ENGLISH

GERMAN

ITALIAN

O dnešnom dni

Dnes je utorok, 12. decembra 2017 07:32

Meniny má:
na Slovensku - Otília
v Čechách - Simona
vo Fínsku - Tuovi
vo Francúzsku - Chantal
v Maďarsku - Gabriella
v Nemecku - Johanna Vizelin Hartmann Dietrich
v Poľsku - Dagmary Aleksandry
v Španielsku - Chantal Guadalupe
vo Švédsku - Alexander Alex
v Taliansku - Corrado

Myšlienka dňa

Tento blok zatiaľ nič neobsahuje.

Posledné články z rubriky

Príbehy zo života
·   Rastík začal nový školský rok[ 2631 čitateľov ]
·   Grazie Danka[ 2422 čitateľov ]
·   Lavica pre Rastíka[ 2402 čitateľov ]

Najbližšie audiovysielanie

Nie je naplánované

Možnosti

· Úvodná stránka
· audio
· Kniha návštev
· Kontakt
· Napíšte mi
· Odporučte môj web
· RSS

Kto je práve tu?

Momentálne je 20 návštevníkov

Vyhľadávanie



Pokročilé vyhľadávanie

Rastík začal nový školský rok


Autor: admin - Streda, 05.10. 2011 - 00:00:00

Poviete si: To je predsa normálne. Veď všetky deti v septembri začali nový školský rok. Pre nás však nie je samozrejmosťou, že Rastíkov začiatok školského roka je taký istý, ako býval po iné roky.



Rastík v nemocničnej izbe

Príbeh nášho synčeka Rastíka z roku 2002, kedy sme spolu s lekármi bojovali o jeho zrak iste mnohí poznáte. Písal som o ňom v mnohých časopisoch, objavil sa v rozhlase i televízii a dodnes je o ňom článok na mojej webovej stránke pod názvom „Zázraky sa dejú aj dnes“. V krátkosti pripomeniem len toľko, že 1. apríla 2002 Rastík prestal vidieť a na radu pána doktora Tomáša Kuběnu sme urýchlene navštívili Očnú kliniku pre deti a dospelých v pražskej nemocnici Motol, kde pani docentka Dagmar Dotřelová urobila všetko pre to, aby Rastík opäť videl. Hoci nám dávala iba 20% nádeje, vôľa Božia bola, že sa Rastíkovi zrak úplne vrátil a sama pani docentka s radosťou hovorila priam o zázraku.

Rastíkov zrak vydržal 7 rokov. V júni 2011 sa totiž začal sťažovať, že má pred očami akési škvrny, cez ktoré dobre nevidí. Vedel sa síce orientovať a rozoznával predmety, no ťažko sa mu čítalo a pri písaní mal problém trafiť sa na riadok. Vyplašili sme sa a hneď kontaktovali pána doktora Tomáša Kuběnu s otázkou, čo robiť, keďže sme vedeli, že niektoré diagnózy si vyžadujú okamžitý zásah. Pán doktor nás ochotne prijal, Rastíka vyšetril a skonštatoval, že sa Rastíkovi odlúpil sklovec. To je vnútorná huspeninovitá výplň oka, ktorá sa oddelila od okrajov oka, teraz voľne pláva vo vnútroočnom priestore a spôsobuje Rastíkovo zhoršené videnie. Vraj sa to stáva – hlavne u starších a krátkozrakých ľudí – a malo by to mimovoľne samo zmiznúť. Žiadna operácia nie je potrebná, treba len čakať. Môže trvať aj mesiac, kým sa všetko zasa vráti do normálu. Treba ale dúfať, že nedôjde k odlúpeniu sietnice, ktorú by odlúpený sklovec mohol stiahnuť so sebou. Sietnica je totiž vlastne iba vrstva buniek, ktorá pokrýva celú plochu oka z vnútornej strany, a preto sa neraz stane, že sklovec, ktorý sa oddeľuje od steny oka ju jednoducho stiahne so sebou. Ak sa to stane, je to problém. Bez sietnice sa nedá vidieť a človek stráca zrak. Vrátiť sietnicu na jej pôvodné miesto nie je jednoduché a podarí sa niekedy s väčším, inokedy menším úspechom. My sme v roku 2002 boli účastníkmi Božieho zázraku, kedy práve pani docentka Dotřelová s pomocou Božou dokázala Rastíkovu sietnicu, ktorá sa vtedy z iných dôvodov odlúpila, vrátiť späť. No čo sa stalo raz, nemusí sa aj druhýkrát, preto sme sa teraz vracali domov síce s radosťou, že samotná Rastíkova diagnóza zatiaľ nie je vážna, no zároveň s nádejou, že to bude tak aj naďalej a vážnou sa ani nestane.

Prešlo však zopár dní a nám sa zdalo, že Rastíkov zrak sa nezlepšuje, ale naopak zhoršuje. Jeho písmo bolo stále neistejšie, čítanie stále ťažšie, pri chôdzi začal narážať do niektorých ľudí či predmetov a postupne sa prestal hrať na mobile a počítači, čítať knihy a lúštiť detské úlohy v časopise. Po návrate zo školy si spravidla ľahol a vyhľadával radšej rozhovory s nami než samostatnú činnosť, pri ktorej by musel používať zrak. Na nič sa nesťažoval, nereptal ani neplakal. Jediné, čo ho trápilo bolo, že musí chodiť do školy. Necítil sa tam dobre, lebo na hodinách nemohol byť aktívny. Nevidel na tabuľu, nevidel čítať z učebnice, nevidel písať do knihy. Bol jún – čas záverečných písomiek a tie jeho dopadli všetky zle. Našťastie pani učiteľka správne odhadla, že to nie je kvôli jeho vedomostiam, ale zraku. Umožnila mu písomky urobiť ústne, a tak mohol celoročnú prácu zavŕšiť krásnym vysvedčením, z ktorého mal radosť. My sme z neho mali radosť tiež, no nemali sme radosť z Rastíkovho stavu. Opäť sme zašli za pánom doktorom , ktorý tentoraz s poľutovaním konštatoval, že sietnica ťahy sklovca zrejme nevydržala a začala sa od steny oka vzďaľovať. „To chce okamžitú operáciu“ povedal a sľúbil, že sa pokúsi zavolať pani docentke – teraz už profesorke – Dotřelovej.

Hoci sa pani profesorka chystala na dovolenku, bola ochotná nás ešte v tom istom týždni prijať a ak bude treba, Rastíka aj operovať. Mali sme deň na to, aby sme sa pobalili, vybavili prechodný pobyt u starých rodičov pre dcérku, zariadili všetko potrebné a pripravili sa na cestu do nemocnice. Nebol to príjemný pocit. Mali sme veľké obavy z toho, čo nám druhá operácia prinesie. Rastíkovi už raz zrak zachránili. Je Božia vôľa, aby bol zdravý, alebo chcel Pán Boh, aby mu zrak slúžil iba 7 rokov? Veríme, že Pán Boh môže všetko urobiť ak chce, no nevieme či chce. Aká je Jeho vôľa? Chce nám pripraviť chvíle žiaľu, či chvíle radosti? Takéto myšlienky a otázky sa nám rojili v mysli, keď sme v utorok 28. júna 2011 – neskoro večer   pred odchodom do nemocnice sedeli pri stole, hľadeli na pobalené tašky a snažili sa brániť skeptickým a hrôzyplným myšlienkam a predstavám budúcnosti. Vtom nám zišlo na um pozrieť, aký je biblický text na ten deň. Naša cirkev každoročne skrze vydavateľstvo Vivit vydáva knižku „Tesnou bránou“, čo je zbierka krátkych zamyslení na každý deň. Človek si tak každé ráno či večer môže prečítať jeden veršík zo Starej zmluvy, jeden z Novej zmluvy a k tomu krátku úvahu. Otvorili sme teda knihu, nalistovali 28. jún a s ohromením si prečítali oba veršíky, ktoré zneli: „Pokoj, pokoj ďalekým i blízkym - vraví Hospodin - ja ho uzdravím!“ (Iz 57,19) a Pokoj vám zanechávam, svoj pokoj vám dávam, nie ako svet dáva, vám ja dávam. Nech sa vám nermúti srdce a nestrachuje!“ (J 14,27). Bolo to, ako keby k nám prehovoril sám Boh a chcel nás upokojiť. Bolo to zvláštne, ale na druhý deň ráno sme sa vydávali na cestu so zvláštnym pokojom a dôverou v srdci. Túto našu dôveru umocnili aj slová z Tesnej brány na ten deň, ktoré zneli: „K Tebe volám, Hospodine, hovorím: Ty si moje útočisko, môj podiel v krajine živých.“ (Ž 142,6). Akoby nám Boh chcel vkladať do srdca novú a novú nádej.

Keď sme dorazili do nemocnice, milo nás prijala pani profesorka a s poľutovaním zhodnotila situáciu ako vážnu s nevyhnutnou operáciou. Tá sa mala konať už o dva dni v piatok – v posledný pracovný deň pani profesorky pred jej odchodom na dovolenku. Boli sme šťastní, že Pán Boh riadil naše kroky tak, že sme mohli hoci v poslednej chvíli no predsa prísť načas, aby pani profesorka mohla Rastíka operovať.

Vo štvrtok sme čakali plní napätia na operačný deň. Poslali sme SMS správy najbližším priateľom, kolegom a známym s prosbou, aby sa v piatok doobeda všetci za nás a hlavne za Rastíka a pani profesorku modlili. Nevedeli sme, čo nám zajtrajší deň prinesie, no veľkú nádej nám dávali slová Písma svätého, ktoré na ten deň zneli: Ó Hospodine, Ty si môj Boh, budem Ťa vyvyšovať a oslavovať Tvoje meno, lebo si uskutočnil predivné plány, od pradávna verné a pravé;“ (Iz 25,1). Žeby náznak proroctva? Žeby akýsi prísľub radosti, ktorá má prísť?

Rastíkov zrak bol už výrazne zhoršený a tak sme ho v nemocnici museli vodiť za ruku. Už nebol schopný rozpoznať maľby na stenách ani obrázky v knihe. Bolo to veľmi smutné a bolestivé, možno preto sme s o to väčšou nádejou čakali piatok, ktorý napokon prišiel. Rastík strávil na operačnej sále 4 hodiny. Bol to čas modlitieb, pretože nie len my v Prahe, ale aj naši kolegovia, priatelia a blízky sa modlili. Pre nás všetko ostatné prestalo existovať, čas sa zastavil a všetko stíchlo. Tento čas sa nemohol zaobísť bez čítania Biblie a čítania textu na daný deň. Už nás ani neprekvapilo, keď sme si v Tesnej bráne prečítali tieto veršíky: Hospodin je vo svojom svätom chráme. Zmĺkni pred Ním celá zem!“ (Ab 2,20) a: „Ježiš vystúpil sám na vrch modliť sa. Keď sa zvečerilo, bol tam sám.“ (Mt 14,23). Piatkový deň bol dňom modlitby a Písmo nám hovorilo, aká dôležitá je modlitba a koľko času jej Ježiš v tichosti súkromia venoval. Doslova sme cítili modlitby všetkých tých, ktorí na nás mysleli. Vedeli sme, že v tom nie sme sami, že sa môžeme oprieť o modlitebnú podporu našich priateľov a bol to veľmi krásny a povzbudzujúci pocit. Akoby sme spolu v celom dave predstupovali pred Božiu tvár a prosili o to isté.

Rastíka priviezli z operácie. Očko mal zalepené a celý deň viac driemal ako bol hore. Mal viac-menej ležať a ak by mal bolesti, mal prisľúbenú tabletku. On sa však cez deň na nič nesťažoval. Až v noci začal mať bolesti v operovanom očku, no analgetikum našťastie zabralo. Ráno nadišla tá chvíľa, kedy mu operované oko mali prvýkrát odlepiť. Prišla pani doktorka, dala dolu obväz a očko vypláchla. Rastík ho otvoril a pomenoval zopár vecí okolo seba, no dlho sa nevydržal dívať a veci, ktoré boli trochu ďalej od neho nespomínal. Možno ich nevidel, možno len neregistroval. Nevedeli sme a z tej chvíľky, ktorú sa díval na svet bolo ťažké urobiť si nejaký záver. Očko mu už nezalepili, no nalepili mu naň plastovú mušličku, aby si ho nemohol šúchať a neublížil si tak. Teoreticky by cez ňu mohol hľadieť, no on nechcel, alebo sa aspoň tak tváril. Nevedeli sme, či nereaguje na predmety či ľudí okolo seba preto, že ich nevidí hoci sa snaží alebo preto, že má pod mušličkou očko zavreté a ani sa nesnaží. Prešla sobota i nedeľa a my sme sa ani o krôčik neposunuli. Začali mi prichádzať SMS-ky s napätými otázkami typu „Ako to dopadlo“, no ja som nevedel, čo odpísať. Pán doktor Kuběna mi zavolal až z Paríža, kde bol na služobnej ceste, aby sa dozvedel viac o Rastíkovi, no bolo ťažké niečo povedať.

V nedeľu ráno sme si v Tesnej bráne prečítali tieto veršíky: Nasýť nás ihneď zrána svojou milosťou, aby sme po všetky svoje dni radostne plesali.“ (Ž 90,14) a: Keď teda vy, hoci ste zlí, viete dávať svojim deťom dobré dary, o čo skôr dá dobré veci váš Otec nebeský tým, čo Ho prosia!“ (Mt 7,11). Opäť túžba po Božej milosti a prísľub dobrého daru. No prešiel celý deň a nič zaujímavé sa neudialo. Keďže v pražskej nemocnici môžu byť rodinní príslušníci pri deťoch prakticky celý deň, trávili sme aj my celé dni všetci spolu pri Rastíkovej posteli. Rozprávali sme sa, čítali mu a odpútavali tak jeho myseľ od starostí.

Večer prišla sestra, ktorá Rastíka zavolala na pravidelné ošetrenie (5krát denne dostával kvapky a mastičky). Odlepili mu z oka mušličku, očko vypláchli a mala nasledovať večerná dávka očnej mastičky. Tu však sestrička vraví: „Necháme ho chvíľu takto, nech si oddýchne od tých obväzov a mušle“. Vraj na 5-10 minút. A vtedy sa to stalo. Tých 10 minút bolo tých zlomových, na ktoré sme už tri dni čakali. Vtedy – na tretí deň – ako Kristus vstal z hrobu a svitlo nové svetlo nádeje, svitol aj nám lúč nádeje. Rastík sa totiž začal prechádzať po chodbách a opisovať obrázky na stenách a to dosť podrobne. Vedel spočítať lístky na kvietkoch a z dverí na izbách prečítať väčšie nápisy. Bolo to nádherné. Okamžite som volal všetkým blízkym a prosil ich, nech sa tá dobrá správa šíri ďalej. Nedalo sa nepodeliť o to šťastie, radosť no i vďačnosť voči Pánu Bohu.

Po pár minútkach Rastíkovi očko znovu zalepili, no my sme už vedeli, že tie zasľúbenia z Božieho slova neboli iba náhodné veršíky z Biblie, ale že to boli posolstvá, adresované priamo nám. Bola to naša osobná komunikácia s Bohom, keď my sme k Nemu volali v modlitbách a On nám odpovedal cez strany Tesnej brány.

V nemocnici sme prežili ešte niekoľko dní. Potom nás pustili domov s tým, že Rastíkovi sa zrak bude ešte postupne zlepšovať. Pri prepúšťaní nebol schopný ešte prečítať menší text a pri chôdzi musel byť viac sústredený. No keď sme sa po prepustení z oddelenia zastavili v nemocničnej reštaurácii, vedel si sám prečítať ponuku jedál a vybrať si. Cestou na stanicu sa už díval na metro, ktoré má tak rád a vo vlaku požiadal o mobil, či sa vraj môže trochu zahrať. Aspoň to vraj skúsi. Jeho šťastný úsmev, ktorý sme mu videli na tvári, keď pozrel na displej mobilu a zistil, že si dokáže spustiť hru a ovládať ju, hovoril za všetko.

Bol začiatok prázdnin a pred nami celé leto. Vedeli sme, že si neužijeme klasických letných radovánok, pretože Rastík mal nariadenú mesačnú rekonvalescenciu. Bolo to nutné, pretože pooperačné stehy mohli bolieť a oko sa mohlo správať inak. A naozaj to aj tak bolo. Rastíka neraz schytil záchvat bolesti, neraz mu začalo očko slziť alebo sa mu proste žiadalo odpočinúť si. Vadilo mu svetlo a nechcel preto ani chodiť nikam von. Počasie bolo na leto dosť chladné a tak nás ani nemuselo bolieť srdce za vodou, ku ktorej by sme aj tak nemohli ísť. Namiesto toho sme celé dni Rastíkovi čítali knihy, rozprávali sa s ním na tie najrozličnejšie témy alebo ho nechali hrať sa chvíľu na počítači. V polovici júla sme sa dočkali tej nádhernej chvíle, keď Rastík začal čítať z knihy. Úplne sám a nečakane. Bola to neopísateľná radosť a túžba vykričať ju do celého sveta.

Rastíkove občasné bolesti a slzenia trvali až do konca leta. No zrak sa mu zlepšil a on na konci leta mohol existovať tak, ako vždy predtým. Mohol si sám čokoľvek prečítať, mohol si čokoľvek nájsť na internete, mohol sa dívať na rozprávky. Aby celé leto neprežil iba vo svojej detskej izbe, naplánovali sme mu na koniec leta návštevu Detského múzea v Bratislave a návštevu Múzea bábok a hračiek na hrade Modrý kameň. Jeho múzeá i veda veľmi zaujímajú a z prehliadok hradu i múzeí bol nadšený. Bolo nádherné pozorovať ho, ako si prezerá tieňové divadlo na Modrom kameni alebo ako sa vnára do fyzikálnych experimentov v Detskom múzeu. Bolo nádherné vidieť ho, ako pobehuje od jedného exponátu k druhému a nad každým žasne s úprimným obdivom a nadšením. Pociťovali sme a dodnes pociťujeme veľkú radosť, no i vďačnosť voči Bohu, že nám dal dočkať sa takej radosti. Vnímame to ako veľký dôkaz Jeho moci a neustálej prítomnosti pri nás a chceme sa o túto skúsenosť, ktorá opäť veľmi posilnila aj našu vieru a dôveru v Boha, podeliť.

Dnes je už september a Rastík začal nový školský rok ako všetci ostatní jeho spolužiaci. Ešte stále vám to znie ako fráza? Verím, že nie, a že spolu s nami vzdáte vo svojej modlitbe vďaku Bohu a chválu Jeho menu.

Naše poďakovanie patrí v prvom rade Jemu – nášmu láskavému a milostivému Bohu, ktorý toto všetko urobil, a ktorý s nami takto predivne komunikoval. No nechceme zabudnúť ani na tých, ktorých ruky Boh použil na dosiahnutie tohto nádherného cieľa. Pán doktor Kuběna a pani profesorka Dotřelová – vďaka vám za snahu, ochotu a plné nasadenie, s akým ste pristúpili k neľahkej úlohe – zachrániť Rastíkovi zrak. Vieme, že ste urobili pre neho všetko, vážime si to a z celého srdca ďakujeme. Zároveň ďakujeme aj všetkým vám, ktorí ste v ten daný čas boli s nami v duchu, myšlienkach a modlitbách. Všetky vaše myšlienky a modlitby, ktoré ste vysielali k Bohu za nás boli veľmi užitočné, pomáhali nám a veríme, že prispeli k tomu, že sme sa mohli dočkať takého krásneho záveru leta a šťastného začiatku školského roka.

Rastík číta knihu v nemocničnej herni


  Zdielaj na FaceBooku

·

 Ďalšie články od autora:Príbehy zo života

Grazie Danka
Lavica pre Rastíka
Nevidiaci za volantom
Richard Rikkon, Radka a Rastík
Správni ľudia v správnej chvíli
Ako sme v Prahe hľadali telefón
Zázraky sa dejú aj dnes

Hodnotenie článku

Priemerné hodnotenie: 4.85
Hlasov: 7

Vynikajúci

Zvoľte počet hviezdičiek:

Vynikajúci
Veľmi dobrý
Dobrý
Priemerný
Zlý

Možnosti


 Vytlačiť článok Vytlačiť článok

ŠTEFAN KISS
Všetky texty, príbehy, zamyslenia, kázne, práce, preklady či programy, publikované na tejto stránke sú mojim duševným vlastníctvom, preto ich ďalšie šírenie alebo publikovanie je možné len s uvedením môjho mena ako autora alebo tohto webu ako zdroja!!!
Ste návštevníkom číslo
Powered by Copyright © UNITED-NUKE CMS. Všetky práva vyhradené.
Čas potrebný k spracovaniu stránky 0.07 sekúnd