ŠTEFAN KISS

Obsah

Súkromie a záľuby:

O MNE A MOJEJ RODINE

HUDBA

TEXTY PIESNÍ (22)

POČÍTAČE (18)

HRY PRE NEVIDIACICH (6)

NAŠA ALOE (3)

PRÍBEHY ZO ŽIVOTA (9)

ČO O MNE NAPÍSALI INÍ (12)

Práca:

DIELA (6)

KÁZNE (47)

ZAMYSLENIA (109)

PRÁCE (19)

Spolu 202 článkov a 25 súborov na prevzatie

Rastisoft

Vstúpte do podstránky, ktorú pod značkou Rastisoftslabs spravuje môj syn Rastislav.

Iné jazyky:

ENGLISH

GERMAN

ITALIAN

O dnešnom dni

Dnes je streda, 13. decembra 2017 16:04

Meniny má:
na Slovensku - Lucia
v Čechách - Lucie
vo Fínsku - Seija
vo Francúzsku - Jocelyn Lucie
v Maďarsku - Luca Otília
v Nemecku - Odilia Luzia Ottilie Jobst Jost Benno
v Poľsku - Lucji Otylii
v Španielsku - Lucía
vo Švédsku - Lucia
v Taliansku - Lucia

Myšlienka dňa

Tento blok zatiaľ nič neobsahuje.

Posledné články z rubriky

Aloe vera
·   Aloe Vera First a Gelly[ 6691 čitateľov ]
·   Prvá skúška[ 3368 čitateľov ]
·   Prečo aloe a Forever?[ 4209 čitateľov ]

Najbližšie audiovysielanie

Nie je naplánované

Možnosti

· Úvodná stránka
· audio
· Kniha návštev
· Kontakt
· Napíšte mi
· Odporučte môj web
· RSS

Kto je práve tu?

Momentálne je 21 návštevníkov

Vyhľadávanie



Pokročilé vyhľadávanie

Zbytočné pravidlá


Autor: admin - Sobota, 01.10. 2011 - 00:00:00


Vyrastal som v rokoch, kedy bolo bežné, že som sa na každom kroku stretal s nejakými pravidlami, ktoré každý dodržiaval. Určité pravidlá platili doma, určité v škole, určité na krúžku a dokonca aj medzi nami – deťmi platili nejaké pravidlá, ktoré sme navzájom rešpektovali. Na to, aby sme dodržiavali tie domáce či školské dohliadali naši rodičia a učitelia a keďže my všetci – všetky deti – sme boli na tom rovnako, nemali sme si na čo sťažovať. Ja som nikdy s pravidlami nemal problém, preto som ani nebýval trestaný a súcitil som s kamarátmi, ktorí mi neraz rozprávali o bitke, ktorú dostali doma za zlú známku či rozbitý tanier. Všetci sme naplno prežívali svoje detstvo a dnes – keď sme už dospelými ľuďmi – máme naň krásne spomienky. Zapamätali sme si všetko to dobré a pekné a nikto z nás nie je nijako postihnutý ani traumatizovaný občasným výpraskom, ktorý od otca dostal. Teraz sa nad tým len pousmejeme a vzdychneme si: Veď sme boli deti.

Dnes je svet úplne iný. Dnes nás psychológovia strašia traumami detí (snáď viac ako nás kedysi strašili naše staré mamy strašidlami) a tvrdia nám, že na deti nesmieme siahnuť, lebo im ublížime. Ublíži im aj náš zvýšený hlas, možno aj náš nahnevaný pohľad a tak, keď nám naše milované dieťa struhne zaucho v podobe zlej známky alebo výčinu v škole či priamo doma pred našimi očami, mali by sme my – rodičia a vychovávatelia – zavrieť oči, zhlboka sa nadýchnuť a milo naše dieťa „poprosiť“ aby to nabudúce nerobilo. To je vraj moderná a psychologicky správna výchova.

Čo sa odohráva v našej mysli? Môže sa nás dotknúť alebo nás nahnevať čo naše dieťa urobilo, môžeme si zaspomínať na naše detstvo a vybaviť si pred očami remeň, ktorý by už svišťal okolo nás, ak by sme niečo podobné urobili my. Ale v rámci modernej výchovy musíme to všetko len mlčky prehltnúť, aby sme sa hrubým slovom nedotkli nášho krehkého dieťaťa. Chudáčika. Naše výčitky typu „za mojich mladých čias“ pôsobia na neho úsmevne alebo staromódne a my, plní rozhorčenia sa môžeme akurát tak vrátiť k svojej práci a spomínať na to, ako to bolo kedysi. Ba vlastne nie! Máme ešte jednu možnosť. Ak sa v okolí nášho nezbedníka vyskytol nejaký učiteľ alebo iný rodič, môžeme zvaliť všetku vinu na neho a ísť mu vynadať. Je to tiež moderné a bežne praktizované.

Čo sa odohráva v mysli dieťaťa? Hoci v prvej chvíli po „zločine“ sa zľakne (čo však vôbec nie je isté), prvé okamihy po odhalení rýchlo ukážu, že sa vlastne nič nestalo. Otec či mama (to ako my) sa síce naštvú, ale inak je to v pohode. Nič sa nedeje. Náš miláčik celú záležitosť pustí z hlavy. Neďakuje nám za to, že sme ho práve zachránili pred celoživotnou traumou a ani na um mu nepríde predstavovať si, aký ťažký a depresívny by bol celý jeho život, keby sme mu teraz vyťali zaucho. Namiesto toho si spokojne sadne k telke či počítaču a teší sa na ďalšiu lotrovinu. Pomedzi akčné filmy, kde obdivuje hrdinov, ktorí dokázali vyparatiť oveľa horšie veci a v srdci dúfa, že sa im raz vyrovná, sa mu pred očami mihne reklama, ktorá sa ho pýta: Kto povedal, že máš dodržiavať nejaké pravidlá? Buď iný! Buď sám sebou. To nášho miláčika povzbudzuje k tomu, aby prešiel z náhodnej lotroviny do systematického budovania svojej osobnosti, pre ktorú bude charakteristické práve to, že sa bude vymykať všetkým pravidlám a stane sa z neho slovenská verzia amerického akčného hrdinu. No a čo, veď aj jeho obdivuje celý svet.

Poviete si že je to nadsadená predstava? Na prvý pohľad možno. Ale určite nie, ak sa pozorne zadívate na dnešnú mladú generáciu a deti, no priznajme si, aj na nás samých. Na televíznej obrazovke vidíme v jednej chvíli reklamu, ktorá nás povzbudzuje, aby sme nedodržiavali pravidlá. Veď je to zastaralé a zbytočné. Vzápätí však vidíme v správach šot o tom, že do našich škôl musia nastúpiť strážne bezpečnostné služby, pretože pobyt v školskom zariadení sa stáva zdraviu a životu nebezpečný. Nie je to alarmujúce? Nedesí vás myšlienka, že sa vzdelávacie zariadenie začína podobať výchovno-nápravnému, kde treba zabezpečiť stráž? Nebehá vám mráz po chrbte pri pomyslení na to, že v školách nám vyrastá nová generácia a že akí sú žiaci a študenti dnes, taká bude o 20 rokov celá spoločnosť? Mňa to desí a nie málo.

Spomienka na moje detstvo a pravidlá, ktoré sme kedysi všetci bez výnimky dodržiavali tak už nie je iba nostalgickou spomienkou ale kľúčom k bezpečnej a pokojnej spoločnosti. Netvrdím, že sme sa v škole občas nepohádali. Netvrdím, že sme sa mali všetci radi. Ale nemusel som sa v škole báť a nemusel som sa báť ani nikde inde. Ak sa aj v našom meste objavil nejaký výrastok, ktorý ohrozoval pokojný život mesta či školy, zasiahla polícia a problém vyriešila. Tak to fungovalo a som presvedčený, že to tak fungovalo práve vďaka pravidlám, ktoré sme mali a ktoré sme všetci dodržiavali. Nebola to žiadna diktatúra ale obyčajná slušnosť, úcta k človeku a úcta k majetku druhých. Úplne obyčajné jednoduché veci. Dnes sa stávajú výnimkou. Najmä to posledné – úcta k majetku druhého už mnohým nič nehovorí a tak sa veselo kradne, ničí, sprejuje a množstvá eúr sa strácajú vo vzduchoprázdne. Slušnosť a úcta k človeku však tiež mnohým chýba a preto je naša spoločnosť taká, aká je. Je to v poriadku? Môžeme v takejto spoločnosti spokojne a bezpečne žiť?

Ja som presvedčený že nie a práve preto tvrdím, že pravidlá nikdy neboli nie sú a ani nebudú zbytočné. Človeka, ktorý do sveta hlása slogany typu: „Kto povedal, že treba dodržiavať nejaké pravidlá“ by som obvinil z narúšania mravného poriadku a mal by som aj odpoveď na jeho otázku. To, že máme dodržiavať pravidlá povedal Boh. Dal nám Bibliu aby sme poznali správne pravidlá života a celé generácie pred nami ich odskúšali a zistili, že sú dobré. Viera v náboženskom zmysle slova sa časom mnohokrát vytratila, no pravidlá a morálka ako taká zostali v srdciach ľudí a to je tiež dar Boží. Žiadne pravidlá, ak sú dobré a rokmi overené, teda nemôžu byť zbytočné a čím vážnejšie ich budeme brať, tým bude naša spoločnosť lepšia a bezpečnejšia rovnako, ako náš vlastný život uprostred nej.


  Zdielaj na FaceBooku

·

 Ďalšie články od autora:Zamyslenia

Som hrdý, že som evanjelik
Čoho je viac
Kedy budú Vianoce
Obraz Boha
Absolútna dôvera
Priateľ ako dar
Aké máme vzory
Bohaté plány

Hodnotenie článku

Priemerné hodnotenie: 4.5
Hlasov: 2

Vynikajúci

Zvoľte počet hviezdičiek:

Vynikajúci
Veľmi dobrý
Dobrý
Priemerný
Zlý

Možnosti


 Vytlačiť článok Vytlačiť článok

ŠTEFAN KISS
Všetky texty, príbehy, zamyslenia, kázne, práce, preklady či programy, publikované na tejto stránke sú mojim duševným vlastníctvom, preto ich ďalšie šírenie alebo publikovanie je možné len s uvedením môjho mena ako autora alebo tohto webu ako zdroja!!!
Ste návštevníkom číslo
Powered by Copyright © UNITED-NUKE CMS. Všetky práva vyhradené.
Čas potrebný k spracovaniu stránky 0.06 sekúnd