ŠTEFAN KISS

Obsah

Súkromie a záľuby:

O MNE A MOJEJ RODINE

HUDBA

TEXTY PIESNÍ (22)

POČÍTAČE (17)

HRY PRE NEVIDIACICH (6)

NAŠA ALOE (3)

PRÍBEHY ZO ŽIVOTA (9)

ČO O MNE NAPÍSALI INÍ (12)

Práca:

DIELA (6)

KÁZNE (47)

ZAMYSLENIA (108)

PRÁCE (19)

Spolu 201 článkov a 25 súborov na prevzatie

Rastisoft

Vstúpte do podstránky, ktorú pod značkou Rastisoftslabs spravuje môj syn Rastislav.

Iné jazyky:

ENGLISH

GERMAN

ITALIAN

O dnešnom dni

Dnes je utorok, 27. júna 2017 00:32

Meniny má:
na Slovensku - Ladislav Ladislava
v Čechách - Ladislav
vo Fínsku - Elvi Elviira
vo Francúzsku - Fernand
v Maďarsku - László
v Nemecku - Cyrill Heimo
v Poľsku - Maryli Wladyslawa
v Španielsku - Socorro Zoilo Ladislao Anecto Sansón
vo Švédsku - Selma Herta Gustav Gösta
v Taliansku - Cirillo

Myšlienka dňa

Tento blok zatiaľ nič neobsahuje.

Posledné články z rubriky

Čo napísali iní
·   Sme šťastní - stále viac[ 4324 čitateľov ]
·   Štvorročného Rastíka zachránili pred slepotou[ 3060 čitateľov ]
·   Rastíkovi hrozila slepota - Otec nevidí, synovi zachránili pražskí lekári zrak v[ 3563 čitateľov ]

Najbližšie audiovysielanie

Nie je naplánované

Možnosti

· Úvodná stránka
· audio
· Kniha návštev
· Kontakt
· Napíšte mi
· Odporučte môj web
· RSS

Kto je práve tu?

Momentálne je 16 návštevníkov online

Vyhľadávanie



Pokročilé vyhľadávanie

Grazie Danka


Autor: admin - Piatok, 23.09. 2011 - 15:00:00
Ako som sa učil po taliansky

Na ten večer si spomínam veľmi presne. Bol pondelok 24. august 2009 a ja som po niekoľko týždňovom exile z vlastného bytu z dôvodu jeho prerábky konečne opäť ležal vo svojej posteli. Už celé roky je mojím zvykom započúvať sa pred spaním do knihy alebo príjemnej hudby. Niekedy tak do niekoľkých minút zaspím, inokedy sa sústredene započúvam a bdiem síce dlhšie, ale myšlienky mi nelietajú neželaným smerom. V ten večer som si pustil Erosa Ramazzottiho. Počúval som jednu pieseň za druhou a rozmýšľal nad tým, o čom tak asi spieva. Talianske pesničky ma vždy fascinovali. Už ako raný puberťák som si namiesto Madonny púšťal Ricchi e poveri a namiesto Jacksona boli mojimi top spevákmi manželia Al Bano a Romina Power. Tento večer práve znela pieseň Se bastasse una bella canzone a ja som sa v pochabej túžbe poznať obsah započúval do textu. Tu a tam som zachytil nejaké slovíčko – “bella, forte, kancóne, grande” a povedal som si: “Tomuto Erosovi sa aj dá rozumieť. Poznať tak význam slov...”. Spomenul som si ako som sa kedysi, keď som mal asi 8 rokov pokúšal nájsť vo francúzsko-slovenskom slovníku zopár slov z akejsi francúzskej piesne. Samozrejme, nič som nenašiel, pretože som ani netušil ako sa dané slová píšu, ako sa skloňujú a ako by teda mohol znieť základný tvar slova, ktoré by som mal hľadať. Rovnako som neskôr párkrát dopadol aj s anglickými pesničkami. Mám asi veľmi neprispôsobivé ucho, a preto anglickým spevákom rozumiem len málo. Ak sa potom občas dostanem k napísanému textu anglickej piesne, nestačím sa čudovať: “Čože? Naozaj tam spieva toto? To by som nikdy nepovedal”. Angličania dokážu aj na pohľad zrozumiteľný text svojou výslovnosťou tak skomoliť, že je pre mňa spätne nedešifrovateľný. Ako keby som počúval neartikulovanú zmes hlások, ktorú môj mozog nedokáže rozdeliť na vety a slová. Ale teraz, pri Erosovi a jeho Se bastasse una bella canzone, to bolo prvýkrát iné. Dokázal som z jeho prejavu oddeliť nejaké tie celky – slovíčka – a povedal som si: “Vedieť tak, čo tie slovíčka znamenajú, možno by som porozumel piesni”. A vtedy som dospel k tomu rozhodnutiu: Naučím sa po taliansky.

Hneď na druhý deň som sa začal obzerať po nejakej použiteľnej literatúre. Musím zdôrazniť, že učiť sa cudzí jazyk nie je pre nevidiaceho také ľahké ako pre zdravého. Zdravý človek zájde do obchodu, kúpi si učebnicu, k nej mäkký vankúš pod zadok  a potom si už stačí len sadnúť a študovať. Ak si učebnicu kúpi nevidiaci, veľa z nej nemá. Hoci dnes už môžeme knihy naskenovať do počítača, s jazykovými učebnicami je to horšie. Skenovanie je často chybové, v texte sú preklepy alebo sú niektoré časti nerozpoznané, čo pri beletrii nevadí. Človek si ľahko domyslí zmysel vety. Ale pri štúdiu cudzieho jazyka to vadí. Tam záleží na každom slovíčku, na každom písmenku a je veľmi dôležité, či sa človek naučí dané slovíčka správne alebo nie. Možnosť kúpy a skenovania učebnice som teda zavrhol. Jazykový kurz takisto, pretože je drahý a časovo náročný. Najlepšie by bolo uchýliť sa k nejakej forme samoštúdia a občas nejasnosti a problémy konzultovať s niekým, kto sa vyzná. Ale s kým? Kto by na južnom Slovensku vedel po taliansky a mal by ochotu a čas so mnou občas niečo prebrať?

Začal som na internete – v internetových knižniciach pre nevidiacich – hľadať nejakú učebnicu a zároveň som popísal niekoľko e-mailov kamarátom, či nepoznajú dakoho zdatného v taliančine. Môj kamarát Peťo Nedorost mi hneď na druhý deň poslal akúsi naskenovanú učebnicu a získal som dokonca aj kontakt na jedného pána, ktorý hovorí dobre taliansky, avšak býva v Čechách, osobné stretnutie je nemožné a komunikácia cez e-mail je obtiažna.

“No nič” povzdychol som si a pustil sa do štúdia sám. Vo voľných chvíľach som lúštil zle naskenovaný text, ktorý som nemal ani s čím porovnať, keďže som nemal tlačenú predlohu, hľadal som na internetových stránkach slovíčka a nejaké tie gramatické vysvetlenia, počúval som naďalej talianske pesničky snažiac sa čo-to zachytiť a sťahoval som si texty piesní pokúšajúc sa čo-to preložiť. Šlo to pomaly. Mal som tisíce otázok, ktoré mi nemal kto vysvetliť, stretal som sa s tvarmi slov, ktoré neboli v slovníkoch, stručná učebnica mi s každou novou informáciou priniesla 3 nové otázky, na ktoré nebolo odpovede a ja som začal nadobúdať dojem, že môj boj je boj s veterným mlynom a že čas, ktorý týmto bojom trávim, je zabitý.

Mrzelo ma to, pretože som mal veľkú túžbu naučiť sa tento jazyk, ktorý ma stále viac a viac fascinoval, čím viac som počúval talianske piesne rôznych spevákov. Počúval som ich každý večer pred spaním, pustil som si ich pri vysávaní či umývaní riadu a rád som ich počúval aj vo vlaku – cestou do Bratislavy. To boli asi najintenzívnejšie chvíle, pretože vo vlaku som nemohol zaspať a tiež som nerobil nič iné len pokojne sedel a sústredene počúval. Do Bratislavy som cestoval každý týždeň niekedy v sprievode manželky, inokedy sám. Nebol to problém. Hoci sa to zdá divné, ja som už počas mojich študentských rokov dospel k záveru, že je okolo nás veľmi veľa ochotných a milých ľudí. Už keď som bol študent a chodil denne sám po meste s bielou palicou, ľudia ma pristavovali a ponúkali pomoc. Teraz, keď občas cestujem sám do Bratislavy je to podobné. Mal som zopár “vlakových známych”, ktorí cestovávali tým istým vlakom a na stanici v Bratislave mi pomáhali. Občas som sa stretol s jedným pánom z nášho mesta, ktorý do Bratislavy chodil do práce, občas som stretol jedného mladíka, ktorý tam cestovával na skúšky a občas jednu slečnu, ktorá tiež chodila do práce, a keď ma na stanici zbadala, ponúkala mi pomoc. Nevedel som ako sa tí ľudia volajú ani čo robia. Vedel som len, že sú z môjho mesta a občas cestujú do Bratislavy. Oni ma tiež už z videnia poznali a tak som počas svojich výjazdov do Bratislavy získal niekoľko takýchto anonymných “vlakových” známostí.

Bola streda 21. október 2009, keď som tiež vyrážal sám do Bratislavy, nechávajúc manželku doma s chorou dcérkou. Nebol to problém, veď som mal všetko čo potrebujem – v ruke bielu palicu, v taške obed a vo vrecku MP3 prehrávač s talianskymi piesňami. No ešte sme sa s manželkou ani nerozlúčili na našej stanici, keď ku mne pristúpila moja “vlaková“ známa – slečna, ktorú som dovtedy stretával v Bratislave. “Idete do Bratislavy? Ja idem tiež, pomôžem Vám. Super, že sme sa stretli už tu” povedala a ponúkla mi rameno. Nastúpili sme do vlaku, usadili sa a ona vraví: ”Prepáčte, dnes som trochu nabalená, mám tu kufor, pretože po práci cestujem za priateľom. Nebude Vám vadiť, ak si ten kufor dám k nohám?”. “Nie”, povedal som a hneď sa spýtal: “A kam cestujete? Odkiaľ máte priateľa?”. “Z Talianska” vyrazila mi dych jej odpoveď. “A vari viete po taliansky?” opýtal som sa a dostal odpoveď, ktorá v mojom živote veľa zmenila: “Áno, vyštudovala som taliančinu a aj v práci ju denne používam”. “Aj ja sa chcem naučiť” zvolal som nadšene i závistlivo a ona na to: “Dobre, nie je problém. Ale potykajme si – ja som Dana”.

A tak sa začalo moje intenzívne štúdium taliančiny. Danka bola učiteľka, ktorá mi dala neskutočne veľa. Všetky naše hodiny taliančiny prebiehali vo vlaku na trase Nové Zámky - Bratislava alebo naopak. Často sme sa vo vlaku stretali, pretože ona denne dochádzala do práce v Bratislave. Vždy keď sme sa stretli, jej prvá veta bola: “Parliamo italiano!” (hovorme po taliansky”. Trpezlivo čakala, kým zo seba vysúkam prvé nesmelé slová, - veď som dovtedy nahlas nikomu nič po taliansky nepovedal. Nadšene ma chválila za moje prvé vety, ktoré boli zložené z troch či štyroch slov, učila ma nové slovíčka, vysvetľovala mi ako vyjadriť budúci či minulý čas, písala mi do mailov ako časovať nepravidelné slovesá a trpezlivo po mne kontrolovala všetky preklady textov a piesní, o ktoré som sa doma pokúšal. Vždy si našla chvíľu na to, aby odpísala na môj mail plný otázok a ak sme sa stretli vo vlaku, dala bokom časopis alebo prácu, ktorú si vzala na cestu, prekonala únavu ak bola unavená a celou cestou sa mi intenzívne venovala.

Vďaka nej som získal slovnú zásobu, zručnosť v gramatike, prax v hovorení, ale aj mnoho informácií o Taliansku, o talianskej kuchyni, o talianskych zvykoch či talianskych mestách. Danka mala Taliansko precestované od severu po juh a po dvoch rokoch neúnavného vyučovania vo vlakových kupé mi dala aj dobrý tip na letnú dovolenku. Rozhodol som sa totiž, že vyzbrojený Dankinou školou vyrazím do terénu.

Záver leta 2011 som teda s rodinou prežil na brehu Jadranského mora v blízkosti mesta Rimini na Palmovej riviere. Dankin tip sa ukázal ako výborný, pretože more bolo čisté a teplé, hotel vynikajúci, jeho kuchyňa originálna, v okolí mnoho atraktívnych miest pre dospelých i deti a najmä – čo mi Danka prízvukovala – “Nestretneš tam veľa Slovákov a budeš môcť konverzovať”. Vďaka svojej znalosti jazyka som si už vopred vyhliadol na internete miesta, ktoré chcem navštíviť, napísal mail do hotela s prosbou o akési informácie až napokon nadišiel ten deň, keď som zastal pred recepciou hotela a mal sa ubytovať – odkázaný na svoje jazykové schopnosti. Vysvetlil som recepčnému kto som a čo chcem a on porozumel a odpovedal mi slovami, ktorým som rozumel zasa ja. Bol to nádherný pocit.

Môj pobyt v Taliansku bol nezabudnuteľný. Hoci som s rodinkou už v minulosti bol niekoľkokrát pri mori, vždy som sa pohyboval iba na miestach, kde som sa bezpečne mohol spoľahnúť na svoju chabú angličtinu – hotel, pláž, trocha prechádzky po letovisku. Teraz to bolo iné. Cítil som sa slobodne a mohol som zájsť na vlakovú stanicu, kúpiť si lístok na vlak, odviezť sa do neďalekého mesta Rimini, tam sa popýtať na miestne autobusy, kúpiť si lístok a odviesť sa s rodinou do tematického parku Italia in miniatura. Mohol som zájsť do pizzerie či zmrzlinárne, spýtať sa recepčnej v hoteli, prečo nemáme kľúč od trezora hoci iní ľudia ho majú, spýtať sa, kde sa nachádza trh a podobne. Sú to chvíle slastného pocitu, ktoré mám v pamäti dodnes.

Za tie dva roky som do svojho hudobného repertoára zaradil už mnoho talianskych piesní, ktoré môžem nielen zaspievať,  ale rozumiem aj ich obsahu. S radosťou sa ku mne pridáva aj môj synček Rastík, ktorý už tiež ovláda útržky textov a kľúče od recepčnej na dovolenke si zásadne pýtali moje deti. Samozrejme po taliansky.

Často sa v živote presviedčam o tom, že Pán Boh vedie naše cesty a pomáha nám, alebo nás nejakým spôsobom usmerňuje. Som presvedčený že aj to, že som sa stretol s Dankou a to dva mesiace po tom, ako som sa rozhodol učiť sa po taliansky, je Božie vedenie. A nie len to. Je iste Božím vedením, že mi Pán Boh poslal do cesty práve ju  - dievčinu, ktorá je úprimná, ochotná a nezištná. Za nekonečné hodiny komunikácie a tisíce napísaných slov do e-mailov nechcela odo mňa nikdy nič. Dnes už do Bratislavy nechodí, pretože zo svojho pracoviska odišla. Ja však pociťujem vďačnosť voči Pánu Bohu za to, že mi ju poslal nie len ako učiteľku, ale aj ako kamarátku, ktorá mi vždy popri výuke pomohla dostať sa bezpečne do práce či domov, ktorá mi aj v mnohých iných veciach bola na pomoci ak som ju o to požiadal, a s ktorou sa dalo vždy dobre „pokecať“.

Danka, verím, že Ti Pán Boh mnohonásobne vráti v živote to, čo si ty urobila pre mňa, a že tak Tvoje dobro nezostane bez odmeny. Prajem Ti, aby sa Ti v živote darilo, a aby si mohla byť spokojná a šťastná. Naše spoločne prežité chvíle ma utvrdzujú v presvedčení, že si to zaslúžiš. A keďže si vždy chcela, aby som hovoril po taliansky, tak teraz pre teba: Grazie Danka.

 

Fotografia našej rodinky v Taliansku


  Zdielaj na FaceBooku

·

 Ďalšie články v rubrike Príbehy zo života

Rastík začal nový školský rok
Lavica pre Rastíka
Nevidiaci za volantom
Richard Rikkon, Radka a Rastík
Správni ľudia v správnej chvíli
Ako sme v Prahe hľadali telefón
Zázraky sa dejú aj dnes

Hodnotenie článku

Priemerné hodnotenie: 4.75
Hlasov: 4

Vynikajúci

Zvoľte počet hviezdičiek:

Vynikajúci
Veľmi dobrý
Dobrý
Priemerný
Zlý

Možnosti


 Vytlačiť článok Vytlačiť článok

ŠTEFAN KISS
Všetky texty, príbehy, zamyslenia, kázne, práce, preklady či programy, publikované na tejto stránke sú mojim duševným vlastníctvom, preto ich ďalšie šírenie alebo publikovanie je možné len s uvedením môjho mena ako autora alebo tohto webu ako zdroja!!!
Ste návštevníkom číslo
Powered by Copyright © UNITED-NUKE CMS. Všetky práva vyhradené.
Čas potrebný k spracovaniu stránky 0.07 sekúnd