ŠTEFAN KISS

Obsah

Súkromie a záľuby:

O MNE A MOJEJ RODINE

HUDBA

TEXTY PIESNÍ (22)

POČÍTAČE (18)

HRY PRE NEVIDIACICH (6)

NAŠA ALOE (3)

PRÍBEHY ZO ŽIVOTA (9)

ČO O MNE NAPÍSALI INÍ (12)

Práca:

DIELA (6)

KÁZNE (47)

ZAMYSLENIA (109)

PRÁCE (19)

Spolu 202 článkov a 25 súborov na prevzatie

Rastisoft

Vstúpte do podstránky, ktorú pod značkou Rastisoftslabs spravuje môj syn Rastislav.

Iné jazyky:

ENGLISH

GERMAN

ITALIAN

O dnešnom dni

Dnes je utorok, 12. decembra 2017 22:30

Meniny má:
na Slovensku - Otília
v Čechách - Simona
vo Fínsku - Tuovi
vo Francúzsku - Chantal
v Maďarsku - Gabriella
v Nemecku - Johanna Vizelin Hartmann Dietrich
v Poľsku - Dagmary Aleksandry
v Španielsku - Chantal Guadalupe
vo Švédsku - Alexander Alex
v Taliansku - Corrado

Myšlienka dňa

Tento blok zatiaľ nič neobsahuje.

Posledné články z rubriky

Príbehy zo života
·   Rastík začal nový školský rok[ 2631 čitateľov ]
·   Grazie Danka[ 2423 čitateľov ]
·   Lavica pre Rastíka[ 2402 čitateľov ]

Najbližšie audiovysielanie

Nie je naplánované

Možnosti

· Úvodná stránka
· audio
· Kniha návštev
· Kontakt
· Napíšte mi
· Odporučte môj web
· RSS

Kto je práve tu?

Momentálne je 14 návštevníkov

Vyhľadávanie



Pokročilé vyhľadávanie

Priznaj sa!


Autor: admin - Streda, 01.06. 2011 - 00:00:00


Priznať sa? A k čomu??? – začudovali by sme sa, keby niekto na nás zrúkol podobným spôsobom. Pod pojmom „priznať sa“ si totiž automaticky predstavíme priznanie sa k niečomu zlému, k niečomu, čo má ostať skryté, čo sme možno urobili alebo si pomysleli, no potajomky, bez svedkov a s túžbou ponechať svoj čin alebo myšlienku v skrytosti. No nemusí to tak byť vždy. Priznať sa môžeme aj k pozitívnym veciam, k ideálom či skúsenostiam, ktoré sme doteraz nijako nezverejňovali a teraz sme postavení pred výzvu pridať sa.

Začiatok júna sa v evanjelických cirkvách strednej Európy nesie v duchu veľkého stretnutia kresťanov šiestich národov. Každé tri roky sa zídu kresťania z Nemecka, Rakúska, Čiech, Slovenska, Poľska a Maďarska. Tentoraz boli miestom stretnutia Drážďany. Spýtame sa: načo vôbec? Prečo by som mal cestovať toľkú diaľku?

Kresťanom človek môže byť vo svojom súkromí. Môže veriť v Boha, no nikto to o ňom nevie. Nikto ho nevidí kráčať do nejakého kostola, v jeho rečiach nikdy nie je ani náznak zbožnosti a tak by sme si povedali, že taký človek o vieru ani nezavadil a žije si bežným životom bez Boha. On by však bol presvedčený, že jeho viera je v poriadku aj keď je skrytá, že do jeho duchovného sveta nikoho nič nie je a že on môže veriť komu chce, čomu chce a ako chce. Poznám mnoho ľudí, ktorí tvrdia, že sú veriaci v srdci a nepotrebujú to dávať nijako najavo.

Písmo Sväté však takúto vieru vôbec nepozná. Pán Ježiš naopak vyzýval ľudí, aby sa k svojej viere priznávali, aby ju dávali najavo a aby sa za ňu nehanbili. Prirovnával veriaceho človeka ku svetlu a hovoril: „sviecu nezažíhajú a nestavajú pod nádobu, ale na svietnik, a svieti všetkým v dome“ (Mt 5,15). Svetlo zakryté nádobou je neužitočné rovnako tak, ako viera skrytá v súkromí. Na inom mieste zasa rázne vyzýval: „ktokoľvek ma vyzná pred ľuďmi, toho vyznám aj ja pred svojím Otcom, ktorý je v nebesiach; kto by ma však zaprel pred ľuďmi, toho zapriem aj ja pred svojím Otcom, ktorý je v nebesiach“ (Mt 10,32-33). To sú už tvrdšie slová ktoré naznačujú, že o ľudí, ktorí si svoju vieru skrývajú len pre seba a k menu Ježiša Krista sa vôbec nepriznajú, pán Ježiš nemá záujem.

Viera je v Písme často prirovnávaná k pokladu. Je to drahocenná vec a šťastný je človek, ktorý ju má. Ježiš Kristus rozprával mnoho príbehov o tom, ako človek má naložiť s pokladom svojej viery a to vždy s cieľom ukázať poslucháčom, že poklad viery je ten najvzácnejší a že preň treba obetovať všetko. Historická skúsenosť celých generácii potvrdzuje tieto slová. Veď mnohé stáročia bola viera jediným hodnotným majetkom našich predkov. V časoch veľkých sťahovaní a osídľovaní nových území ďaleko na juhu prichádzali naši prastarí otcovia do cudzích končín len s Bibliou a spevníkom v ruke. Viera bola to jediné o čo sa mohli oprieť v neistých a zlých časoch, viera bola to jediné čo si odnášali, keď opúšťali rodný kraj s cieľom nájsť nový život. A táto viera ich skutočne držala. Nedala im upadnúť na duchu a mysli, nedala im podľahnúť vlastnej úbohosti, bezmocnosti, malosti a beznádejnosti, ale vlievala im silu a dokonca i radosť zo života. Práve preto bol život našich predkov napriek všetkému ich utrpeniu šťastný.

Pán Ježiš, prirovnávajúc vieru k pokladu, nezabudol zdôrazniť, že viera je poklad, ktorý nikto neukradne a nezničí sa hrdzou, na rozdiel od svetských vecí, ktoré nám niekto ľahko odcudzí alebo sa samé zničia. My ich dnes máme veľa a vidíme, ako veľa času a peňazí si vyžadujú. Chceme mať veľký dom a myslíme si, že budeme šťastní a bezstarostní v ňom, ale náš dom pýta od nás stále nové a nové investície, veľa času a peňazí nás stojí jeho prevádzka a údržba a aby sme boli schopní ju zvládnuť, sme hnaní do ďalšej a ďalšej práce s cieľom na svoje bývanie vo veľkom dome zarobiť. Chceme drahé auto, no musíme s ním chodiť na prehliadky, platiť peniaze za jeho prezúvanie, za drahé poistky, ktoré nám dajú aspoň aký-taký pokoj do sna, aby sme sa nemuseli celú noc triasť strachom, či ho ešte ráno nájdeme na svojom mieste. Máme byt vybavený elektrospotrebičmi, ktoré spotrebujú mnoho energie, kazia sa a potrebujú našu neustálu starostlivosť a čas. Máme toho veľa. Sme šťastnejší? Spokojnejší? Je náš život hodnotnejší ako bol život našich predkov?

Netvrdím, že by som vymenil dnešný život za nevoľnícky sedliacky život v stredoveku. Na to som už príliš rozmaznaný a moderný. Chcem však mať ich šťastie, pokoj a radosť zo života. Preto popri všetkých moderných veciach dnešného moderného sveta chcem mať aj to, čo mali oni – neraz ako jediné imanie – ich vieru. Mám pocit, že sme zamenili ich duchovné bohatstvo za to hmotné a nevypláca sa nám to pretože vidíme, že ich život bez majetku s vierou bol lepší ako ten náš majetný bez viery.

Preto si chcem zachovať vieru v Boha ako poklad a svetlo života. Nie však len sám pre seba. Tak ako novým autom či domom sa človek rád pochváli, chcem sa aj ja pochváliť svojou vierou. V Biblii je to dokonca odporučené: „kto sa chváli, nech sa chváli tým, že mňa pozná“ (Jer 9,23). Nechcem si ju nechávať pre seba, ale chcem ju ukázať všetkým – chcem sa k nej priznať.

Mesiac jún nám priniesol hneď dve možnosti priznať sa ku svojej viere: stretnutie kresťanov 6-tich krajín v Drážďanoch bolo jednou z nich. A tu je odpoveď na otázku, prečo tam vlastne ísť? Nuž práve preto, aby sme sa všetci priznali k svojej viere a videli zástup kresťanov. Veľké zhromaždenie veriacich ľudí vždy naplní radosťou z poznania, že viera v Trojjediného Boha nie je len záležitosťou niekoľkých ľudí, ale je to sila, hýbajúca svetom, zasadená do sŕdc v každej krajine a tých sŕdc nie je tak málo. Druhou príležitosťou bolo končiace sa sčítanie obyvateľov, domov a bytov. Aj tam sme mali možnosť priznať sa ku svojej viere. Snáď  každý kresťan tak bez váhania učinil.

A to nehovorím o bežných každodenných situáciách života, ktoré nám prinášajú mnoho príležitostí k tomu, aby sme priznali ale aj zapreli svoju vieru. Verím, že nie len z obavy pred tým, že by nás raz zaprel Ježiš Kristus pred svojim Otcom, ale z čírej radosti svoju vieru vždy priznáme.


  Zdielaj na FaceBooku

·

 Ďalšie články od autora:Zamyslenia

Som hrdý, že som evanjelik
Čoho je viac
Kedy budú Vianoce
Obraz Boha
Absolútna dôvera
Priateľ ako dar
Aké máme vzory
Bohaté plány

Hodnotenie článku

Priemerné hodnotenie: 0
Hlasov: 0

Zvoľte počet hviezdičiek:

Vynikajúci
Veľmi dobrý
Dobrý
Priemerný
Zlý

Možnosti


 Vytlačiť článok Vytlačiť článok

ŠTEFAN KISS
Všetky texty, príbehy, zamyslenia, kázne, práce, preklady či programy, publikované na tejto stránke sú mojim duševným vlastníctvom, preto ich ďalšie šírenie alebo publikovanie je možné len s uvedením môjho mena ako autora alebo tohto webu ako zdroja!!!
Ste návštevníkom číslo
Powered by Copyright © UNITED-NUKE CMS. Všetky práva vyhradené.
Čas potrebný k spracovaniu stránky 0.05 sekúnd